Mali čierne zuby a kolabovali. Pediatrička zachránila stovky olovených detí, komunisti ju chceli zničiť
Skutočný príbeh pediatričky vyšiel na povrch až po desaťročiach.
Boli malátne, ledva stáli na nohách a ani ich psychomotorický vývoj nezodpovedal ich veku. V rajóne jednej detskej pediatričky sa v 70. rokoch začali objavovať na vlas rovnaké symptómy detí z chudobnej štvrte. Po čase začalo byť jasné, že ich príčina musí mať hlbšiu podstatu ako len to, že sú to deti a deti bývajú choré. Lenže čo robiť v nemennom totalitnom systéme, ktorý potláča každú iniciatívu?
Lekárka napriek tomu vzala veci do vlastných rúk a aj napriek nevôli komunistov a rodičov detí odhalila ekologickú katastrofu. Citlivý detský organizmus nezvládal otravu olovom a ďalšími ťažkými kovmi, ktorý sa šíril z neďalekého zdroja. Doktorku Jolantu Wadovskú-Król sa komunisti nielen snažili umlčať, ale za jej odvahu jej chceli zničiť život.
Súcit s najbiednejšími
Jolanta Wadowská-Król sa narodila v roku 1939 do rodiny intelektuálov. Práve povojnové roky, v ktorých vyrastala, ovplyvnili jej sociálne cítenie a potrebu pomáhať druhým. Keď mala jeden rok, prišla jej mama čiastočne o zrak a vyrastať musela s tetou. Už v skorom veku tak musela byť schopná postarať sa sama o seba a predovšetkým spoliehať sa iba seba.
Službu ľuďom videla v práci lekárky, pričom túžila pomáhať práve deťom z robotníckych rodín, ktoré nemali základné prostriedky na živobytie. Pediatriu brala ako spoločenskú misiu, ale to bolo v rozpore s tým, čo za základ v spoločnosti považovali komunisti. V 70. rokoch začala liečiť deti v priemyselnej štvrti Katovíc - v Szopienicach. Štvrť sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti hute, v ktorej spracovávali ťažké kovy. Szopienice patrili v tom čase medzi najviac znečistený poľský región a odzrkadlilo sa na celom okolí.
Vzduchom sa šírili čiastočky z blízkych závodov, olovom a ťažkými kovmi bola kontaminovaná pôda aj voda. Deti prichádzali do kontaktu s olovom nepretržite, bolo ho toľko, že sa v ňom doslova hrali na dvoroch. Čiastky si nosili domov na oblečení a konzumovali ho aj z čerstvého ovocia a zeleniny zo záhradok, ktoré ich mamy v dobrej viere pestovali. Deti žili v extrémnej chudobe a ich rodičov spájalo to, že rozhodne nechceli prísť o prácu a bývanie.
Tlak na výrobu
V tej dobe sa kládol veľký dôraz na dodržiavanie noriem. Priemyselné komplexy vtedy komunisti prezentovali ako pýchu sovietskeho sveta, ktorú závidí celý Západ. Bezpečnosť pracovníkov či ochrana životného prostredia šla bokom a o to viac si dali potom záležať na tom, aby sa žiadne kompromitujúce správy nedostali na verejnosť.
„Pracoval som v takých podmienkach, že je zázrak, že ešte žijem. Predstavte si čistenie vriec z odprašovacích zariadení dva až trikrát týždenne a osem hodín v kuse. Filtre sa upchávali, ale hute išli ďalej aj bez nich. Pracoval som tam dva roky. Bola tam síce odprašovňa, ale na noc sa odprašovanie vypínalo, aby sa neupchávali komíny a závod šiel nepretržite ďalej aj bez filtrov," spomína bývalý zamestnanec Bernard Skórak. Nedodržiavanie predpisov sa postupne začalo zrkadliť na stále zhoršujúcom sa stave detí v Szopienicach.
