Slovenka Katka žije 13 rokov v Maroku: S manželom som sa dala dokopy potom, ako ma zachránil

Stretávali ste sa s predsudkami či stereotypmi aj na druhej strane? Brali vás automaticky za tú bohatú Európanku?

Áno, hlavne v Maroku, kde som sa potom usadila, som sa stretla s tým, že si o mne mysleli, že som bohatá Európanka. V škole, kde som vyučovala, hneď pripli moju fotku medzi vyučujúcich a urobili so mnou pár videí, aby ukázali, že majú „bielych z Európy", pretože to je automaticky známkou kvality a úspechu. Existuje tiež predstava, že Európania sa nehádajú, vždy hovoria pravdu a sú veľmi mierni a láskaví. To si myslel aj môj manžel (smiech). 

Maroko nebola pre vás láska na prvý pohľad. Čím si vás však napokon získalo a kedy ste si povedali, že tam chcete naozaj ostať žiť?

To bol rok 2012 a na Blízkom východe, kde som bola dovtedy (Egypt, Sýria, Jordánsko) bola Arabská jar. Zájazdy do tých krajín boli zrušené a mňa cestovka poslala prvýkrát do Maroka. Tam bol kľud a ja som sa rozhodla, že sa tam skúsim usadiť a žiť. Potom to už boli skôr náhody, ktoré ma priviedli k rôznym ľuďom, vďaka ktorým som zostala. Ale pôvodne, keď som sa do Maroka sťahovala, tak som bývala v hoteli s dvomi kuframi a presný plán ďalšieho postupu som nemala. Bolo to jedno veľké dobrodružstvo a ja som spätne rada, že som sa do neho pustila.

V Maroku ste spoznali aj svojho manžela. To už bola láska na prvý pohľad? 

Manžel hovorí, že pre neho áno. Že hneď ako ma poznal, vedel, že do toho chce ísť. Pre mňa to tak jednoznačné nebolo. Pracovali sme spolu v penzióne a poznávali sa postupne. Náš vzťah začal až po niekoľkých mesiacoch. Medzitým ma zachránil - na terase penziónu začali horieť elektrické káble, zatiaľ čo ja som spala. Po tom, čo som mu zavolala, do pár minút pribehol z inej časti mesta a požiar s kamarátom uhasili. Potom sme do rána sedeli na terase a vlastne prvýkrát sme sa rozprávali mimo pracovné záležitosti. Asi tam to medzi nami začalo. 

Čím sa títo muži líšia od tých našich, „tradičných“ slovenských? Vedeli by sa v niečom inšpirovať?

Ja to úplne porovnať nedokážem, pretože so Slovákom som nikdy nechodila. Všetci moji partneri boli cudzinci, takže akí sú Slováci, neviem. Ale všetci moji partneri boli veľmi slušní, pozorní a ani v konflikte sa nesprávali ako hulváti. To platí aj o mojom manželovi, ktorý ani vo vypätých situáciách nepoužíva neslušné slová a zostáva diplomatický. A ten stereotyp ohľadne bitia žien - nevylučujem, že sú arabskí muži, ktorí svoje ženy bijú, ale ja som toto za 20 rokov života medzi Arabmi nikdy nezažila. Na druhej strane je v manželstvách s Arabmi vždy veľmi dôležitá matka manžela, ktorej sa musí preukazovať úcta. Rodiny sa veľmi často navštevujú a trávia spolu čas. To je samozrejme dobré, ale niekedy toho je až príliš veľa a ja ako Európanka by som preferovala viac súkromia. 

Ľudia sú zvyčaje skeptickí k vzťahom z dvoch rozdielnych kultúr. Na rozdiel od letných lások z dovolenky v Egypte, ktoré si zrejme väčšina predstaví, vy ste sa v arabskom svete pohybovali dlhodobo celé roky, ovládate jazyk, zžili ste sa s mentalitou. Museli ste sa aj tak obaja v niečom prispôsobiť alebo zmeniť, aby vám to fungovalo?