Vladimír robí 10 rokov pohrebáka: Súčasťou práce sú aj situácie, o ktorých sa verejne nehovorí
Za poslednou rozlúčkou je viac práce, než si myslíme.
Smrť je téma, o ktorej väčšina ľudí radšej nehovorí. A keď sa s ňou stretneme, zvyčajne stojíme na druhej strane – ako rodina, ktorá sa lúči, alebo ako smútiaci, ktorí hľadajú slová útechy. Len málokto si však dokáže predstaviť, čo všetko sa deje v zákulisí poslednej rozlúčky.
Práve tam už desať rokov pracuje pán Vladimír Ďuríček z Martina. Denne sa stretáva s príbehmi, ktoré sú pre mnohých nepredstaviteľné – od pokojného odchodu starších ľudí až po tragédie, pri ktorých sa život skončí náhle. Hoci jeho práca vyvoláva u ľudí rešpekt aj otázniky, sám priznáva, že realita je často iná, než si verejnosť myslí.
„O pohrebníctve ako takom sa však veľa nehovorí. Chlapec ráno nevstane s tým, že chce byť pohrebákom. Chalani chcú byť hasičmi, policajtmi, vojakmi, baby zas chcú byť moderátorkami, herečkami, tanečníčkami,“ hovorí otvorene pre portál Žilinak.
Nečakaná cesta
K práci, ktorú dnes vykonáva, sa pritom dostal celkom neplánovane. Predtým jazdil do zahraničia a vozil opatrovateľky. Veľa kilometrov, málo peňazí a čoraz väčšia únava ho však priviedli k rozhodnutiu niečo zmeniť.
Práve vtedy sa naskytla príležitosť u suseda, ktorý v Martine vlastnil pohrebnú službu. Vladimír priznáva, že spočiatku mal z tejto predstavy rešpekt.
„Rodina bola mojím rozhodnutím prekvapená. Nedokázal som ani pripraviť mäso na obed, nieto ešte robiť policajné zvozy, kde človek prichádza do kontaktu so všetkým možným. Vysvetlili mi však, čo všetko to obnáša,“ opísal začiatky.
Nakoniec výzvu prijal – a zistil, že zvládne viac, než si myslel. Po niekoľkých rokoch sa rozhodol ísť vlastnou cestou a spolu s rodinou založil menšiu pohrebnú službu rodinného charakteru.
