Výbušnina ho ako 16-ročného pripravila o ruku. Náš parasnoubordista Adam uspel aj bez peňazí a trénera
Čo človeka nezabije, to ho posilní, hovorí pokorný rodák zo Žiliny.
„Pekná hanba,“ hneval sa, keď pri svojej premiére na zimných paralympijských hrách spadol a skončil na siedmom mieste. Adam Krupa je po 12 rokoch len druhý zástupca zo Slovenska v parasnoubordingu a hoci so svojím výkonom v malom finále nebol spokojný, fanúšikovia mu tlieskajú. Po fatálnej nehode s výbušninou, keď mal Adam 16 rokov, si všetko vydrel sám a len s jednou rukou.
Výbušnina v rukách
„Od malička som robil asi všetky možné športy, na ktoré si človek spomenie. Na základnej škole som už hrával basketbal za Žilinu. Neskôr ma začali baviť bicykle, jazdil som biketrial. Robil som aj thajský box. A potom som sa začal venovať aj snoubordu,“ spomínal pre paralympic.sk rodák zo Žiliny, ktorý bol akčným dieťaťom, no zastavila ho až osudná nehoda.
Ako 16-ročný pri nehode s výbušninou prišiel o pravú ruku od lakťa nadol. Vtedy sa tínedžer musel naučiť všetko robiť ľavou rukou. „Ako sa hovorí, čo človeka nezabije, to ho posilní. V tomto prípade to platí možno aj dvojnásobne. Kadečo som sa naučil robiť ľavou rukou oveľa šikovnejšie ako obyčajne. Prípadne som sa naučil obchádzať rôzne veci, aby som si jednoduchým spôsobom pomohol v bežných činnostiach. Napríklad aj pri viazaní šnúrok na topánkach. Našiel som rôzne zlepšováky,“ prezradil Adam, ktorý neprestal športovať ani po vážnom zranení.
Bez trénera a peňazí
Jeho vášňou sa stal unicycle trial, teda skákanie na jednom kolese bicykla cez rôzne prekážky. Aj keď si možno len ťažko predstaviť, ako sa dá takýto šport robiť s jednou rukou, Adamovi sa to podarilo. Dokonca sa dvakrát predstavil na majstrovstvách sveta, kde bol jediným hendikepovaným pretekárom medzi zdravými športovcami.
Popritom však nezabudol ani na snoubord, ktorý ho bavil už od mladosti. Spočiatku ho jazdil len rekreačne, keď bolo na slovenských kopcoch dosť snehu. O tom, že by sa mu tento šport mohol stať aj profesionálnou cestou, začal uvažovať až oveľa neskôr.
„Asi dva roky dozadu som sa od jedného žilinského klubu dozvedel, že by som to mohol skúsiť aj súťažne ako parasnoubordista. A že by som dokonca mohol byť úspešný. A vďaka tomu som dnes tu s paralympijskou nomináciou,“ povedal s pokorou. Začiatky však neboli jednoduché. Na rozdiel od mnohých zahraničných súperov nemal trénera ani peniaze.
