Roman sa v pralese učí za liečiteľa: Na rakovinu by som si netrúfol. V Peru nepotrebujú ani teplú vodu

Mal iba desať rokov, keď mu zistili typické ochorenie starých ľudí. Klasická medicína mu však vedela ponúknuť iba lieky od bolesti a žiadnu šancu na vyliečenie. Predstava, že by prakticky celý život strávil v bolestiach a čoskoro aj na vozíčku, Romana Zahradníka primäla k tomu, aby hľadal aj iné cesty. Od experimentovania so zmenou stravy, keď sa od vegánstva dostal až k striktnému mäsožravectvu, napokon našiel aj vytúženú úľavu od bolestí. Aj keď mnohí označujú rastliny, ktoré využívajú peruánski liečitelia za drogy a smejú sa z ich účinkov, dnes 33-ročného Romana to ani netrápi a ani neodradzuje. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ním zhovárala Tímea Gurová. 

Bol si niekedy aj ty sám skeptický voči liečiteľstvu?

Dalo by sa povedať, že aj áno. Vyrastal som totiž v rodine, kde bol otec voči všetkému skeptický a teda zdravý skepticizmus som mal aj ja. Keď si však o niečom začnem študovať, prejdem si veľa zdrojov a potom zrazu zistím, že je tam ucelená informácia, tak potom už taký skeptický nie som.

Poďme teda na úplný začiatok tvojho príbehu. Predpokladám, že sa začal v detstve, keď sa začali objavovať príznaky ochorenia. O čo presne šlo a akým spôsobom si sa vtedy liečil?

Začalo sa to asi v 10 rokoch, keď ma začali bolieť prsty na nohe a nikto nevedel, čo sa deje. Chodili sme po doktoroch a nakoniec z toho vyšlo, že mi diagnostikovali juvenílnu idiopatickú artritídu. V preklade juvenílna – že som bol mladý, idiopatickú – že nikto nevedel prečo a artritídu, že som mal zapálené kĺby. Nikto nechápal, ako je možné, že malé dieťa dostane artritídu, chorobu starých ľudí.

Užíval som konvenčnú liečbu s liekmi, ktoré som bral dlhé roky a mal som z nich ťažké nežiaduce účinky. Najhoršie na tom bol zapálený žalúdok a tráviaci systém. Na artritídu neexistuje fungujúca liečba, dá sa v nej iba dostať do remisie a aj to ťažko. V praxi to znamená, že ak vás bolia kĺby, máte si dať liek od bolesti. Keďže je to choroba starých ľudí, cieľom liečby je len udržať to. Všetci mi vraveli, že si na to mám len nejako zvyknúť a pomaličky sa stávať väčším invalidom. To mi vraveli, keď som bol 10-ročný chalan.

Ako dlho si napokon fungoval v tomto režime?

Kým som žil doma v Trenčíne, fungoval som takto, ale na univerzite sa mi stav začal výrazne zhoršovať. Hovoril som si, že by som si mohol naštudovať aj vedľajšie smery a začal som experimentovať. Radikálne som menil stravu od vegánstva cez vitariánstvo až som sa dostal aj k čistému mäsožravectvu. Mne sa stav v tej dobe zhoršil natoľko, že som už nemohol chodiť a bol som ako starý dedko o paličke. V noci som sa 15 minút v posteli mentálne pripravoval na to, že sa pôjdem otočiť z jedného boku na druhý.

Bolesť bola hrozná, mal som zapálených veľa kĺbov a bola to aj dosť veľká záťaž na psychiku. Keď vás niečo tak dlho permanentne bolí a všetci vám hovoria, že to bude už iba horšie. Až keď som okúsil to striktné mäsožravectvo, tak sa mi podarilo dostať z mojich symptómov. To sa však odohralo v období, keď som Peru navštívil už dvakrát. Jedol som vtedy len hovädzie, maslo Ghí, soľ a vodu. To mi umožnilo dostať sa z tých najväčších bolestí a presťahovať sa na Maltu, kde som si ako programátor zarábal na liečenie v Peru.

Do Peru si sa prvý raz dostal organizovaným zájazdom. Išlo o skupinu, ktorá sa zámerne chcela zoznámiť s peruánskym liečiteľstvom?

Polovica zájazdu bola poznávacia a v druhej časti šlo o rastliny, ktoré sú psychedelické. Tam som zistil, že sa mi dosť uľavilo hneď na prvý raz a povedal som si, že na tom niečo bude. Začal som sa učiť španielsky a cítil som, že je to správna cesta. Po návrate domov sa moje symptómy začali pomaličky vracať. Na moje tri cesty do Peru mi finančne pomohli rodičia, bolo to ešte cez vysokú školu. S liečiteľmi som sa tam dohodol, že by som potreboval individuálnejšiu terapiu, keďže som bol ťažší prípad než ostatní.

Rodičia ťa teda začali podporovať v tomto liečiteľstve?

Rodičia boli najprv veľmi skeptickí a aj sa báli, kam to idem. Keď to bolo ešte cez organizovanú skupinku s Európanmi, tak to sa ešte dalo. Keď videli, že sa môj stav zlepšil, tak súhlasili. Brali by čokoľvek, čo môj stav zlepší. Keď som tam však za šamanmi vyrazil sám o paličke po troch kurzoch španielčiny, tak vtedy sa o mňa dosť báli. Peru nie je najbezpečnejšia krajina, ale vravel som si, že život, aký mám, nemá pre mladého človeka cenu. Ak by sa mi stav ešte zhoršil, ostal by som len v bolestiach prikovaný na vozíček a pozerať do steny. Nemal som, čo stratiť a presne s takým nastavením som tam šiel.

Ako teda prebiehalo tvoje prvé stretnutie so šamanmi? Opísal si im svoje problémy a tí potom určili, ktorý bylinný vývar máš užiť? Ako to presne vyzeralo?

Nie, nebol to liečebný pobyt. Išlo len o poznanie tých rastlín, ktoré dokážu rozšíriť vedomie a ceremónie s nimi. Techniky z ceremónií sme používali v meditácii, aby sme si vedeli dať život dokopy. Boli tam liečitelia, ktorí boli nápomocní, napríklad keď sa pri tom otvorili traumy, vtedy vycítili, že tento pacient sa má zle a boli trénovaní na to dostať ho z tej traumy. Veľa ľudí si myslí, že sú to drogy a je to absolútna blbosť. Až tam som zistil, že veci ako telepatia sú normálne. Že máme skryté zmysly, o ktorých sa nehovorí. Aj to bolo niekedy súčasťou našej kultúry a bola to vec verejná. Spiritualita sa však neskôr oddelila od vedy a na veľa vecí sme odvtedy zabudli a preto sa na tom mnohí smejú a neveria tomu.

Ako by si opísal stav, ktorý tieto rastliny vyvolávajú?