Opitý vodič ho pripravil o nohy a chcel utiecť. Kapitána našich parahokejistov zachránil Janko Lašák
Pri múre štadióna zostala z neho krvavá kôpka.
„Možno by som bol teraz v NHL a možno by som bol niekde pod mostom,“ hovorí dnes s odzbrojujúcim pokojom parahokejista Martin Joppa. Rodákovi z Kežmarku zmenila život tragická nehoda, ktorá ho pripravila o obe nohy, no nie o odhodlanie bojovať. Po jeho boku stojí manželka Soňa, ktorá v ňom nikdy nevidela hendikep, ale muža, s ktorým môže mať plnohodnotný život. Dnes patrí Martin medzi lídrov slovenskej reprezentácie a na paralympiáde v Miláne chce dokázať, že aj príbeh začínajúci tragédiou môže viesť k veľkým úspechom.
Krvavá kôpka
V ten osudný deň sa osemročný Martinko prvýkrát obliekol do svojej novej brankárskej výstroje. Keď ho jeho mama Sylvia chcela odfotiť, niečo sa pokazilo na foťáku. „Manžel sa len usmial a povedal: Vieš, koľko takých záberov ešte nafotíš?“ spomínala pre zlínsky Deník Martinova mama na situáciu spred 20 rokov.
Po obede chcel ísť malý Maťo s kamarátom na Kežmarský hrad, no rodičia ho nepustili. „Báli sme sa, že sa mu niečo stane, a tak nikam nešiel. Radšej sme sa celá rodina vybrali na bicykle a v jednej chvíli sme zabočili do uličky, kde sme nikdy predtým neboli,“ pokračovala Sylvia. V tom momente sa do protismeru vyrútila dodávka, ktorá priamo pred očami oboch rodičov a ich mladšej dcéry pritlačila Martina o múr kežmarského futbalového štadióna.
„Kým som sa obzrel, z Martinka bola krvavá kôpka. Pravú nohu mu odrezalo pod kolenom a ľavú v stehne,“ spomínal v rozhovore pre Život Maťov otec Martin. Mladý vodič dodávky bol pri jazde pod vplyvom alkoholu, nemal vodičský preukaz a riadil kradnuté auto. A nebolo to všetko – nakoniec sa snažil z miesta nehody utiecť.
Polovičné dieťa
Šofér Peter nad svojím činom nikdy neprejavil ľútosť, nikdy Martina nenavštívil a ešte zažaloval chlapcovho otca za to, že od neho po nehode dostal päsťou do tváre. Hoci podnapitý vodič dostal za svoj čin štyri roky, malého Martina odsúdil na doživotný boj.
Statočný chlapec vraj v nemocnici ani raz nezaplakal a jeho prvá otázka po amputácii nôh bola, ako sa dostane do svojej triedy, keď ju má na poschodí. Oveľa ťažšie to niesli rodičia. „Pred očami vám leží polovičné dieťa, ktoré ešte pár minút späť išlo na bicykli, behalo, skákalo,“ spomínala mama Sylvia na časy, keď sa o malom Martinovi dozvedelo celé Slovensko.
