Ožratý, mysleli si a šmarili ho do izby. Pavol Mikulík žil v tme, kým ho nezachránil Ľubo Roman
Bez neho by pomaly umieral v maličkej izbe starobinca.
Pavlovi Mikulíkovi sa v ten deň upchala jedna z hlavných mozgových ciev. Ochrnul a prestal rozprávať. „Po troch týždňoch liečby bola tá hybnosť stále nulová. To ma deprimovalo, lebo som sa obával, že to zlepšenie nenastane,“ vravel neurológ Pavel Traubner, ktorý vedel, že prognózy nie sú dobré, no Paľo Mikulík sa nevzdal. Rehabilitoval, navštevoval logopéda, bojoval.
Vôľa žiť
„Po príhode si dva mesiace vôbec nepamätám. Neviem o ničom. Úplná tma. Potom svetlo, ale len malý kúsok a neskôr väčšie, väčšie, až som začal vnímať a rozumieť. Ale telo neposlúchalo. Nehovoril som, nešlo to. Bola to absolútna bezmocnosť, byť odkázaný na iných. Len ležať na lôžku a nehýbať sa,“ priznával herec, ktorý sa sám nevedel obliecť ani umyť a musel sa všetko naučiť nanovo.
„Od začiatku, od piky – písať, čítať, hovoriť, chodiť. Prvé boli zvuky a potom slová,“ spomínal na náročné obdobie. Lekári oceňovali jeho odhodlanie. „U neho treba oceniť najmä to, že má obrovskú vôľu žiť,“ zdôrazňoval Traubner. Sám Mikulík to vystihol v dokumente V tieni: Zhasnuté svetlá rámp: „Chcel som žiť. Musím. Neviem to popísať slovami, ale pôjde to. Pomaly.“
Vytiahnutý zo starobinca
Obrovskú úlohu v jeho návrate zohral blízky priateľ a kolega Ľubo Roman. Práve on ho vytiahol zo starobinca, kde podľa jeho slov pomaly zomieral. Ubytoval ho vo svojom bratislavskom penzióne Leberfinger, kde mal Pavol Mikulík bývanie aj jedlo zadarmo. Tu sa zotavoval, znova sa učil rozprávať a žiť. „Zaujímavá vec je, že keď sa to Paľkovi stalo a ja som za ním prišiel do nemocnice, ako prvé povedal moje meno – Ľubo. To ma veľmi dojalo,“ spomínal Roman, ktorý pri svojom priateľovi stál až do konca.
