Ožratý, mysleli si a šmarili ho do izby. Pavol Mikulík žil v tme, kým ho nezachránil Ľubo Roman

„Radosť je žiť tu. Teším sa na každý deň,“ hovorieval herec Pavol Mikulík a každú návštevu vítal podaním ľavej ruky. „Od srdca!“ zdôraznil vždy. Pravú mal po mozgovej príhode bezvládnu, no o to silnejšie z neho vyžarovala vďačnosť za každý nový deň. Herec, ktorý by dnes oslávil 82. narodeniny, sa z večera do rána ocitol v tichu nemocničných izieb a rehabilitačných sál. Jeho životný príbeh však nie je len o páde na dno. Je najmä o priateľstve, ktoré dokáže zachrániť človeka v najtemnejšej chvíli, a o vôli, ktorá vie rozsvietiť svetlo aj tam, kde sa zdá, že už ostala len tma.

Siedme poschodie a tma

„Žil som naplno. Rozhlas, televízia, dabing, škola, divadlo a potom tma,“ spomínal Pavol Mikulík na osudný rok 1993. Práve vtedy prežíval turbulentné obdobie nielen v práci, ale aj v súkromí – po 26 rokoch spoločného života opúšťal manželku Alexandru, vlastného i nevlastného syna a nešťastne sa zaľúbil do jazykovej pedagogičky Luly. „Vtedy sa veľmi trápil,“ priznala v Radosti zo života kolegyňa Zdena Studenková. Kým si herec s novou partnerkou stihol zariadiť spoločný život, na zájazde v Košiciach takmer prišiel o život.

Prečítajte si tiež: Chodil s Vášáryovou, dostala ho divoška. Zuzka Kocúriková a Peter Mikulík za 57 rokov skrotili oheň

Pavol Mikulík pricestoval do metropoly východu ako zdravý muž, no kým prišiel na svoju izbu v hoteli Slovan, postihla ho náhla mozgová príhoda. „Siedme poschodie a zrazu neviem o ničom,“ spomínal v markizáckom dokumente V tieni: Zhasnuté svetlá rámp z roku 1998.

Záchranca Stano Dančiak

„Opitý, opitý, opitý,“ krútili hlavou zamestnanci hotela, ktorí ležiacemu hercovi nijako nepomohli. Nezavolali ani lekára. Až po troch hodinách otvoril dvere do izby jeho priateľ Stano Dančiak. „Ježišmária!“ vykríkol kolega, keď našiel Mikulíka ležať na zemi.

Prečítajte si tiež: Bude to ťažký život, varovala ju mama. Darina a Stano Dančiakovci boli polstoročie obrazom manželskej lásky

„Informovali ma, že si ťažko opitý, lebo že si ani nevedel povedať, kde bývaš. Ja, ktorý som ťa poznal, som vedel, že nepiješ. Bolo mi to trápne. Neuveril som im a rýchlo som utekal na tvoju izbu, kde som ťa našiel na zemi. Mal si ešte snahu doplaziť sa k telefónu,“ spomínal Stano Dančiak, ktorý netušil, že svojmu kolegovi a priateľovi z detstva práve zachránil život.

Blázni a ožrani

„Dodnes cítim strašný hnev, že existuje to predpojatie voči hercom, že vedia byť iba blázni a ožrani,“ hnevala sa Zdena Studenková na zamestnancov hotela, ktorí nevládneho Mikulíka iba „šmarili do izby“.