Korčule jej prvý raz obula trénerka Múdra. Pani Agnesa dnes patrí do Siene slávy našich krasokorčuliarov
Kdekoľvek sme sa po pretekoch objavili, všetci sa potešili, že idú zipsári, spomína úspešná športovkyňa.
„Mesto bolo položené vo vyššej nadmorskej výške. Tak sme si tam zobrali so sebou kyslíkovú bombu. Doteraz neviem ako sa nám ju tam podarilo prepašovať. Pred finálovou jazdou ku nám prišli Rusi a chceli si požičať pre partnerku kyslík. Nakoniec to aj vyhrali,” priznala bývalá krasokorčuliarka.
V roku 1966 sa Agnesa vydala za Vladimíra Búřila pôvodom z Moravy a chcela s korčuľovaním skončiť. V máji toho istého roku pri tréningu Petrovi spadla pri zdvíhačke na ľad a bola v bezvedomí. Ihneď ju zobrali do nemocnice a zistili jej otras mozgu. Pamätníčka opísala, ako veľmi jej opuchla hlava. Kvôli úrazu musela prerušiť na rok školu. Mala tesne pred štátnicami a so svojou diagnózou by to nezvládla. Peter chcel však jazdiť ďalej. Dohodli sa preto, že po Pražskej korčuli si Peter nájde novú športovú partnerku.
Trénerka Jumping Joa
Absolventka Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave (1967) sa po skončení aktívnej kariéry zamestnala v banských projektoch. Inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 zažívala ďaleko od domova. Bola totiž na výlete na Kryme.
„Ako partia skončených študentov sme išli na zájazd na Krym. Už vo vlaku, keď sme išli, sme sa divili, že na hraniciach boli tanky. Vtedy k tomu ale u nás nič nebolo. Ani v rádiu. Tak sme odcestovali na Krym. Tam sme sa dozvedeli, že sa u nás niečo deje, ale nevedeli sme, čo konkrétne. Išli sme si potajomky kúpiť rádio a tam sme sa dozvedeli všetko. Na jedno nezabudnem doteraz. Boli sme na jednom veľkom námestí. Chlapci chceli vyskúšať Bieleho medveďa, čiže šampanské s vodkou alebo také niečo. My dievčatá sme stáli ďalej od nich. Zrazu miestni zistili, že sa nerozprávame rusky. Začali sa okolo nás zhromažďovať a zhromažďovať. My sme boli úplne uzavreté a oni nám tam začali prednášať o Leninových spisoch, že sme chamtiví a že ich vojaci musia ísť ku nám bojovať. Začali sme sa báť. Našťastie prišli naši chlapci a vyslobodili nás. Lenže sme nemohli odísť domov. V Gurzufe bol liečebný ústav našich letcov alebo vojakov. Spojili sme sa s nimi a oni telefonovali našim, že sme v poriadku, ale prídeme neskôr,” opísala Agnesa.
Najlepšie obdobie
Úspešná športovkyňa sa po skončení kariéry, krátkej pauze počas materskej dovolenky a vyštudovaní FTVŠ stala najskôr externou a v roku 1972 aj profesionálnou trénerkou v Slovane Bratislava. V rokoch 1975 - 1988 pôsobila ako trénerka Strediska vrcholového športu v Bratislave. V tom čase medzi jej zverencov patrili Kostková - Komár, Kovářová - Komár, T. Michalková a ďalší.
Najúspešnejším zverencom jej trénerskej kariéry sa však stal Jozef Sabovčík, ktorý získal bronz na Zimných olympijských hrách v roku 1984 v Sarajeve. Bol dvojnásobným majstrom Európy „Bolo to najviac roboty a nervov. Zavolali ma na stredisko a dali mi to príkazom, že mám trénovať Sabovčíka. Mala som pôvodne trénovať dvojice. Bolo mi to nepríjemné voči staršej trénerke Lojkovičovej. Jozefovi som sa zdala veľmi mladá. Začiatky boli všelijaké. Moje zadania bolo vylepšiť jeho korčuľovanie, ale on chcel len skákať. Chytila som najlepšie obdobie, išiel akurát do puberty. Časom sme si zvykli a boli sme kamaráti,” vysvetlila Agnesa.
Mladý Bratislavčan, ktorého mama bola primabalerína a otec choreograf, mal naozaj talent a obrovské predispozície. Potvrdil to aj výskum svalovej vybavenosti. Mal mimoriadne odrazové schopnosti. Agnesa spomínala, že sa ľahko učil a čo sa raz naučil, to už opakoval. Jednou jeho nevýhodou bola malá pľúcna kapacita. Krátky program bol pre neho ideálny. Dlhšie trvajúca voľná jazda mu dala zabrať.
