Neverila, aké zverstvá dokázal robiť režim. Iránka žijúca na Slovensku vidí strach a nádej krajanov
Ľudia cítia strach a nádej zároveň, vraví Yassaman.
Iba pred niekoľkými týždňami celý svet s napätím sledoval protesty v Iráne, ktoré boli najväčšie od revolúcie v roku 1979. Dnes sa pozornosť opäť obracia na túto 90-miliónovú krajinu a víkendové udalosti rozdelili ľudí na dva tábory. Zatiaľ čo časť útok Izraela a USA na Irán odmieta ako porušenie medzinárodného práva a obáva sa o životy civilistov, mnohí Iránci sa radujú. Dúfajú totiž, že sa blíži koniec režimu, ktorý by mal mať na svedomí krvavé potlačenie protestov a množstvo obetí, prezradila v rozhovore pre SME Iránka Yassaman, ktorá už vyše desať rokov žije na Slovensku.
Pomalá zmena
V sobotu ráno iránskym hlavným mestom Teherán otriaslo niekoľko výbuchov, ktoré mal na svedomí spoločný útok Izraela a Spojených štátov. V nedeľu už iránske štátne médiá potvrdili, že po ofenzíve zahynul aj najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí. Ako informuje agentúra AFP, v nedeľu sa v centre Teheránu zhromaždili tisíce ľudí, ktorí oplakali jeho smrť, podľa CNN však do ulíc vyšlo aj množstvo ľudí, ktorí túto správu oslavovali.
Yassaman Omidbakhsh v Teheráne vyrastala do svojich osemnástich rokov a na Slovensku už je vyše desať rokov. „Nevidela som spôsob, ako by som si tam mohla splniť sny alebo byť úspešná," povedala pre SME podnikateľka, ktorá sa ako osemnásťročná prihlásila na univerzitu do zahraničia, kde ju prijali. Ako vraví, mala šťastie, že ju rodina podporovala, čo nemôže povedať o väčšine žien alebo ľudí v Iráne.
Pomalú zmenu nálad si začala všímať v poslednej dekáde, keď sa začalo oveľa viac protestovať a viac ľudí začínalo vidieť zverstvá režimu. Mnohí vraj prestali veriť, že postupná zmena je možná: „Myslím si, že dnes už to každý chápe, že pod islamským režimom nie je možné zvíťaziť a dosiahnuť pokrok – niečo, čo sme si mali uvedomiť už pred 47 rokmi, počas islamskej revolúcie, ktorá tento režim nastolila.“
Ľudia na západe nechápu
V Iráne už nemá blízku rodinu, no stále jej tam zostali priatelia, ktorí jej rozprávali hororové príbehy, ktoré sa udiali počas nedávneho masakru. Keď počula, čo na vlastné oči videli, bolo pre ňu nesmierne ťažké tomu uveriť.
