Zuzana chodí pomáhať ukrajinským sirôtkam: Vojaci sa čudovali, čo robí na fronte žena s kvetom vo vlasoch

„Tak som vo štvrtok večer nasadla do auta plného cestovín, ryže, múky, sladkostí, konzerv a iných trvanlivých potravín. Nado mnou sa týčila kopa balíkov s teplým oblečením a obutím pre deti, dospelých a pre vojakov. Vzadu rozvoniavali škatule plné koláčov a rezňov, ktoré už niekoľko dní chystali ženy v Bereznikoch,“ opisuje Zuzana Cascino začiatok svojho ukrajinského príbehu. Kedysi novinárka, v súčasnosti fyzioterapeutka z povolania, ktorá roky pomáha chorým detičkám postaviť sa na nohy, sa po vypuknutí vojny na Ukrajine podujala na neľahkú úlohu. Pravidelne chodí pomáhať ukrajinským sirotám vo Svaľave v Zakarpatsku a svoje príhody a dojmy publikuje na portáli postoj.sk. Prečo sa tak rozhodla, ako sa jej život zmenil a s akými osudmi – tragickými aj krásnymi, sa za tie roky stretla, porozprávala pre DOBRÉ NOVINY.

Tvoj prvý článok sa volá Do Bachmutu nepôjdeš! Odhovárala ťa rodina? Čoho sa báli a ako si si svoje rozhodnutie pred najbližšími obhájila?

Moja rodina vtedy o mojej ceste do Bachmutu nevedela. Nechcela som, aby sa o mňa báli. Vedeli, že keď som v detskom domove na Zakarpatí, že je tam pomerne bezpečne. Veľmi sa o mňa vtedy bál riaditeľ domova v Svaljave, môj priateľ Volodymir Beyresh. To on povedal vtedy tú vetu: Do Bachmutu nepôjdeš! Lenže ja nikdy nikoho neposlúcham (smiech). 

Prečítajte si tiež: Ukrajinka Nataliia: Páči sa mi, že Slováci pomáhajú. Nie je to tak, že iba sedíme a berieme peniaze od štátu

Tá cesta vznikla spontánne. Cvičila som tam s jedným dievčatkom a jej otec mal svoju pôvodnú jednotku v Bachmute a chystal sa tam za nimi so zásobami jedla, ktoré pripravili ženy z ich dedinky. Tak som sa ho spýtala, či môžem ísť s nimi a v noci som už sedela v ich dodávke. Veľa vecí sa na Ukrajine teraz deje spontánne. Niekedy nemôžem dlho rozmýšľať, musím sa rozhodnúť hneď. Moje deti ma už dobre poznajú a vedia, že robím výnimočné rozhodnutia, tak tušili, že raz aj k mojej ceste na frontovú líniu dôjde. Myslím, že som sa naučila počúvať vlastnú intuíciu, alebo boží hlas, na názve toho nezáleží. Je to niečo, čo ma vedie a ja viem, že som v správnom čase na správnom mieste. Táto cesta mi zmenila veľa v mojom živote.

Keď som stála na zabahnenej ceste a za mnou boli zákopy okolo Bachmutu, prefrčali okolo mňa autá s vojakmi, čo sedeli vzadu na korbe. Opierali sa o zbrane, občas ich nadhodilo na jame. Mlčali. Nikdy nezabudnem na ich tiché oči s miernym údivom, že vidia stáť na kraji cesty ženu s červeným kvetom vo vlasoch. Po chvíli zmizli za zákrutou. Potom sa ozvala výrazná streľba, výbuchy. Aj vtákov to vyplašilo. Dunelo to dobrú pol hodinu. My sme rýchlo vykladali zásoby pre vojakov, chlapci fajčili. A zrazu sa tie autá zasa objavili v zákrute, kde pred pol hodinou zmizli. Tentokrát vojaci ležali skrútení a jeden cez druhého na korbách áut. Stihla som v tej rýchlosti ako okolo mňa preleteli, vidieť len krv, blato a pokrútené končatiny. Uvedomila som si, že to môžu byť aj chlapci, čo predtým išli okolo mňa smerom na Bachmut. A zrazu som cítila smrť tak blízko. Možno som bola posledným obrazom, ktorý videli. Stála som na kraji tej cesty a cítila som, že musím urobiť viac. Nielen materiálne a skutkami, ale aj silou dobra a láskavosti, ktorú tam ľudia potrebujú cítiť, aby neprepadli skepse a beznádeji z toľkého zla, ktoré sa tam deje. Odvtedy chodievam na cesty na frontovú líniu s tým, že hľadám príbehy dobra a ľudskej láskavosti aj v tom najhoršom bahne, lebo sú nádejou, že nie je všetko márnosť, ale že aj v tej hroznej temnote, ktorú je tam cítiť, existuje svetlo.

Prečítajte si tiež: Slovenka Monika žije na Islande: Život je tu príšerne drahý, ale z platu vyžijú aj upratovačky a robotníci

Denne sa stretávaš s vojakmi, s novinármi z frontu, s kňazmi, rodinami, deťmi, zdravotníkmi. Bola si aj v zákopoch, dokonca blízko miesta, kam zhodili raketu. Keď si volala s dcérou, hneď, ako ťa zbadala na videu, vedela, že si na fronte, pretože ťa prvý raz v živote videla nenamaľovanú. Už si na to tvoje deti zvykli?