Slovenka Anna má na Sicílii tri práce, po rozchode sa musí obracať: Na rozvod čakáte roky
Sicílčania sú veľmi otvorení, je to asi najzmixovanejší národ, ktorý existuje. Nájdete tu arabské, španielske, francúzske, grécke a rímske DNA, hovorí Slovenka žijúca v Palerme.
Chodí sem veľa slovenských a českých klientov kupovať byty a domy, čo je vlastne tiež ďalšia moja práca. Pomáham im s kúpou nehnuteľností. Našinci sa začínajú prispôsobovať tejto talianskej mentalite. Keď tu stretnete človeka a vôbec ho nepoznáte, pozve vás k sebe domov, ukáže vám svoje mestečko, navarí vám, nabalí vám pomaranče, mandarínky do auta a pritom ste ho stretli pred hodinou. O tom je to južné Taliansko. Je úžasné (úsmev).
Akí sú Sicílčania?
Ľudia sú veľmi srdeční, milí. Vôbec nie sú rasisti. Nepozerajú na nás nejako zle. Žijeme tu v pokoji aj s prisťahovalcami z Afriky. Iní sa boja prísť na Sicíliu, lebo sa tu vyplavujú Afričania a pritom my tu s nimi v pokoji žijeme. U nás sa nerobia žiadne rozbroje, to skôr na severe alebo v iných štátoch.
Palermo je mesto, ktoré si nažívalo v 11. storočí s moslimskou aj kresťanskou vierou. Občania sú na to naučení. Dokážu žiť s viacerými národnosťami v pokoji a mieri. Tu sú si všetci rovní. To je taká tá zvláštnosť Sicílie – Sicíliou prešli úplne všetci (smiech), všetky národnosti.
Sicílčania sú veľmi otvorení, je to asi najzmixovanejší národ, ktorý existuje. Nájdete tu arabské, španielske, francúzske, grécke, rímske DNA. Na ulici môžete nájsť blonďavé deti s modrými očami alebo úplne tmavé deti s čiernymi očami a čiernymi brčatými vlasmi, ktoré vyzerajú ako Afričania. Afriku máme odtiaľto dve hodiny loďou. V podstate sme aj Afričania.
Keby si mala porovnať mentalitu Sicílčanov a Slovákov, ako by si zhodnotila rozdiely?
Na Slovensku momentálne panuje negatívna atmosféra. Keď sa deje niečo negatívne napríklad v politike, tak si to Slováci veľmi pripúšťajú. Tu na Sicílii to tak nie je. Už som načrtla, že je tu veľká nezamestnanosť, veľa ľudí tu robí načierno, veľa ľudí žije z rôznych dávok, ale nič si z toho nerobia a snažia sa nájsť niekde pozitívum. Hľadajú riešenia, ako podnikať, ako uživiť rodinu. Navyše na Slovensku panuje veľká závisť. Zažila som kopu našich rodákov na severe Talianska, ktorí pracujú v hoteloch a v lyžiarskych strediskách. Slovák sa k Slovákovi neprizná.
Taliani, a najmä Sicílčania sú veľmi hrdí na to, že pochádzajú zo Sicílie, aj keď ich volajú terroni (hanlivé označenie pre Talianov žijúcich na juhu krajiny, pozn. red.) – to znamená takí, čo sa hrabú v zemi. Tu je poľnohospodárstvo obživa, spolu s turizmom. Sú na to veľmi hrdí. Nikto na Sicílii vám nepovie, že je Talian. On je Sicílčan. Bohužiaľ, na Slovensku národná hrdosť alebo priznávanie sa k vlastnému štátu – radosť z toho, že ste Slovák, že ste sa tam narodili a máte krásne slovenské hory a mestá – to tam už nie je. Slováci si to nevážia. Väčšinou sa na všetko sťažujú, najmä v poslednom čase.
My tu máme také československé komunity. Stretávame sa, spomíname na to Slovensko, ktoré bolo ešte v časoch Československa, spievame si naše hymny, varíme kapustnicu, robíme halušky a zelňačku. Proste my tým naším slovenským a českým žijeme. Kúpime si mak, spravíme si makovníky, bryndzu... Snažíme sa naše zvyky udržiavať a potom človek príde na Slovensko a zistí, že už to nie je to, čo to bývalo. Ľudí tu láka voľnosť, otvorenosť a hlavne taký ten neporiadok (nielen na uliciach, ten je určite nepríjemný). Myslím neporiadok vo všetkom. Sicílčania nie sú takí striktní. Človek si musí zvyknúť, že na úradoch bude veci vybavovať mesiace. Na Slovensku ich vybavíte za jeden deň.
Možno taká zaujímavosť pre čitateľov: teraz, 2. marca, tu otvorili slovenský konzulát, kde bude zástupkyňa konzulátu. Ambasáda je v Ríme, ale tu v Palerme bude tiež zastupiteľstvo.
Sú Taliani nedochvíľni?
Nedochvíľnosť je tu normálna. Ľudia sa nikam neponáhľajú. Povedia vám, že sa stretnete o 11:00, a keď prídu o 11:45, tak je to v pohode. Máme tu veľkú premávku, takže aj mestská doprava nefunguje na minútu presne. To na Slovensku obdivujem. Väčšina z nás používa autá. Všetci ich máme nabúrané, minimálne 3-4-krát (smiech).
Keď sem príde moja mama, stále napomína deti, aby boli ticho a aby urobili toto a hento. Moje deti to neakceptujú. Tu sú deti vedené k inému spôsobu života, aj si ho viac užívajú.
