Slovenka Anna má na Sicílii tri práce, po rozchode sa musí obracať: Na rozvod čakáte roky
Sicílčania sú veľmi otvorení, je to asi najzmixovanejší národ, ktorý existuje. Nájdete tu arabské, španielske, francúzske, grécke a rímske DNA, hovorí Slovenka žijúca v Palerme.
Nedôverovala som nemocniciam na Sicílii.
Prečo nie?
Pretože v južnom Taliansku je zdravotníctvo na oveľa nižšej úrovni ako v Miláne alebo v Ríme. Tento týždeň som bola na kontrole v jednej sicílskej nemocnici, ktorá bola postavená v roku 1935 a asi v tom pôvodnom stave aj ostala. Od tej doby nezrekonštruovaná. Tu v Taliansku nemajú zdravotné poistenie, všetko platí štát. Taliani majú ošetrenia zdarma, ale pokiaľ idú na nejaké špeciálne vyšetrenia, tak platia tzv. ticket. To je taký poplatok, ktorý sa pohybuje v sume okolo 30 eur. Ten sa platí vtedy, keď majú predpísaný výmenný lístok od všeobecného lekára na prehliadku u špecialistu. Väčšinou sa naň dlho čaká, takže ľudia chodia k súkromným lekárom, ktorí si nechajú preplatiť celý zákrok.
Je tu vysoká nezamestnanosť, takže sa tu na všetko veľmi dlho čaká a nie všade sú kvalifikovaní odborníci. Viac som dôverovala Slovensku. Moja mamina je zdravotná sestra.
Navyše som chcela, aby mali deti slovenskú národnosť.
S mužom sme sa rozišli, respektíve oddelili – v Taliansku totiž existuje takzvané „oddelenie“, až po rokoch nasleduje rozvod. Je to príležitosť ešte sa k sebe vrátiť. „Oddelenie“ trvá približne 5 rokov, až po nich môžete požiadať o naozajstný rozvod, takže de facto ešte rozvedená nie som. Rozvod trvá väčšinou ešte ďalšie 3 roky, takže 7-8 rokov trvá, kým sa tu človek rozvedie.
Deti hovoria po slovensky?
Slovenčina im už ochabla. Keď boli malí, dávala som ich do slovenských škôlok, aspoň na mesiac. Vtedy sme častejšie cestovali. Tu nie je také jednoduché zobrať dieťa zo školy. Treba mať rôzne povolenia, potvrdenia, dokonca aj, keď chcem deti vziať na dovolenku. Už tak často nejazdíme na Slovensko. Moji rodičia väčšinou prídu za nami v lete.
Moje deti majú Slovensko veľmi radi a ja som dúfala, že sa sem presťahujeme, no myslím si, že už by sme to nedali. Zvykli sme si na taliansku mentalitu.
Tak znie moja ďalšia otázka. Či sa chcete vrátiť na Slovensko alebo je Sicília konečná zastávka.
Slovensko, respektíve Slováci sa veľmi zmenili od čias, odkedy som krajinu opustila. Tých pár mesiacov v roku mi na Slovensku stačí. Mám tam kde byť, mám tam rodinu, ale presťahovať sa natrvalo, to asi nie. Chýbalo by mi slnko. 320 dní v roku máme slniečko.
Krása.
Bola som teraz na Slovensku a tam je stále zima, šedo, žiadne slnko. Asi to vplýva aj na mentalitu ľudí a na ich náladu. Napríklad my teraz máme karnevalové obdobie (rozhovor prebiehal telefonicky, takže v pozadí bolo počuť oslavy, pozn. red.). Ľudia tancujú na ulici, spievajú si. Učitelia sa prezliekli do rôznych kostýmov. Neviem, či by si niekto u nás obliekol kostým. Proste ľudia sa bavia. Vidíte tu tancovať primátora, policajtov, karabinierov, mestských policajtov – všetci na námestí. Popíjajú kávu s miestnymi. Myslím si, že sa tieto veci už na Slovensku nedejú. Tu je to všetko o otvorenosti, srdečnosti a o južanskej povahe.
