Vladimír Országh vie, že rodina je viac ako akékoľvek víťazstvo.
Vážna tvár, pevný pohľad a pokoj, ktorý dokáže preniesť aj na hráčov. Vladimír Országh nepatrí k trénerom, ktorí kričia alebo ktorí hľadajú hviezdy. Hľadá dobrý tím. Možno aj preto je dnes považovaný za jedného z najlepších slovenských koučov. Muža, ktorý dokázal vytvoriť „bratstvo neohrozených“ a znova spojiť krajinu.
Keď sa ho spýtate na úspech, odpoveď vás prekvapí. „Tréner je natoľko dobrý, akých dobrých má hráčov. Som rád, že tu môžem byť a že tu môžem byť práve s týmito hráčmi,“ povedal skromne pre Sportnet.
Na ceste za hokejovým snom mu pritom pomáha drobný rituál. Od prvého zápasu na olympijskom turnaji si totiž nemení košeľu. Hovorí, že mu funguje už roky a teraz aj v Miláne. Symbolicky tak zostáva verný tomu, čo ho priviedlo až sem – pokore, disciplíne a dôvere v ľudí okolo seba.
Za touto pokorou sa však skrýva silný príbeh. O chlapcovi z Banskej Bystrice, ktorý vstával o piatej ráno. O hokejistovi, ktorý si prešiel zraneniami, pochybnosťami aj návratmi. A o mužovi, ktorý dnes tvrdí, že jeho najväčším víťazstvom nie je zlato z majstrovstiev sveta. Je to rodina. A začalo sa to celkom obyčajne - na ulici s kamarátmi.
Autobus o piatej ráno
Vladimír Országh vyrastal v rodine, kde bol hokej prirodzenou súčasťou života. Otec, dedo, brat aj strýko hrávali, hokej si vyskúšala dokonca aj jeho sestra. Len tá najmladšia vraj zostala bokom. „U nás sa vždy hovorilo, že čo má ruky, nohy, tak to je hokejista,“ spomínal s úsmevom v podcaste Twintalk.
Zimy patrili ľadu, letá futbalu. A keď sa práve nehralo, behalo sa po ulici alebo skákala guma s babami.
Ani talent však nestačil. Každé ráno vstával skoro, aby stihol tréning. „Chodil mi ráno autobus o 5:05, chodil som s ním ja, suseda a robotníci, ktorí nastupovali niekde do fabriky. A vtedy mi suseda hovorila, že keď už takto skoro vstávam a toľko tomu obetujem, tak to jednoducho musím niekam dotiahnuť,“ opisoval.
Na dvore trénoval s bratom tak intenzívne, že loptičky končili na novej fasáde susedinho domu. „Oni stavali dom a veľakrát sme prestrelili tú loptičku a tie loptičky sa otláčali na novú fasádu susede na dome,“ spomínal s odstupom času.
Hokej bol jeho snom. A keď sa mu otvorila cesta do sveta, zdalo sa, že sa všetko podarilo. Realita však bola iná. NHL mu nepriniesla okamžitú slávu, ale pochybnosti.
