Mama sa bála, od manželky má výstrahu. Sánkara Ninisa pred rokmi takmer zastavila zlomená lebečná kosť
Z kopca na sídlisku v Čadci až medzi svetovú elitu.
Presvedčil ju argument, že v saniach má predsa prilbu. Dostal zelenú a na olympiádu nakoniec nastúpil. Aj tento príbeh patrí k dôvodom, prečo Ninis dnes hovorí o tom, že jeho tohtoročná šiesta olympiáda je pravdepodobne aj jeho rozlúčková.
Posledný športový sviatok
Počas kariéry zažil aj extrémne rýchlosti. Najrýchlejšie šiel stopäťdesiatkou na olympiáde vo Vancouveri 2010, kde sánkarský svet zasiahla tragická smrť gruzínskeho pretekára Nodara Kumaritašviliho. „Vtedy som sa aj zamyslel, či to, čo robím, vôbec potrebujem a či to stojí za to,“ priznal úprimne.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo/?fbid=2162148187887665&set=a.167037554065415
Ako problém Ninis vníma aj to, že sánkovanie patrí medzi športy, ktoré sú náročné nielen fyzicky, ale aj logisticky. Na Slovensku dnes chýba funkčná dráha, a tak roky trénuje v zahraničí. Každá sezóna znamená stovky kilometrov, odlúčenie od rodiny a neustále hľadanie kompromisov medzi športom a bežným životom. Aj preto jeho kariéra nie je len o výsledkoch, ale najmä o vytrvalosti.
„Po štyroch rokoch, ktoré som tomu obetoval, si chcem užiť môj posledný športový sviatok,“ hovorí dnes slovenský reprezentant s pokorou. Výsledok síce neodhadzuje bokom, no ešte dôležitejšie sú preňho čisté jazdy a vedomie, že urobil maximum v podmienkach, aké slovenský sánkar má.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/scpolicie/posts/pfbid02i3HreaRe7K4vpomizWfCtMbbKwYCiuYnLcGQHReYcqy9dZuarZVFCq453Bqip3NPl
Ak sa po Miláne a Cortine d’Ampezzo definitívne rozlúči, vyrovná sa kanoistovi Erikovi Vlčekovi v počte účastí na olympiáde. A zanechá po sebe príbeh športovca, ktorý sa dokázal udržať na vrchole aj bez toho, aby mohol trénovať na slovenskej dráhe, bez sponzorov a s vedomím, že každý štart môže bolieť viac než ten predchádzajúci.
