Kristína bojovala o život a čakala na obličku: Rovesníci riešili zábavu, ja zas, či môžem vypiť pohár vody
Kristína z Dolného Kubína čakala rok a pol na novú obličku.
Na dialýzu si dochádzala trikrát do týždňa po štyri hodiny. Bežný človek si asi neuvedomuje, čo všetko to v dennom fungovaní znamená a aké rozsiahle obmedzenia musí pacient znášať. Čo všetko sa teda v tvojom živote zmenilo?
Dialýzy som sa bála. Aj, keď som vedela, že mi vlastne bude pomáhať. Môj život sa zmenil. Zrazu som si musela zvyknúť, že môj život závisí od dialyzačného prístroja trikrát po štyri hodiny. Začiatky boli náročné, ale zároveň aj dobré v tom, že mi už nebolo tak zle, keďže dialýza odstráni z tela toxické látky. Takéto pokojné obdobie na dialýze bez nejakých väčších problémov trvalo od mája 2019 do novembra 2019. Následne som začala opúchať. A nielen nohy, ale celé moje telo. Jedno ráno som vstala a v zrkadle som sa skoro nespoznala. Moje telo zaliala voda, keďže človek na dialýze skôr či neskôr prestane úplne močiť. U mňa to malo rýchly priebeh. Moje nohy boli také opuchnuté, že som si nevedela obuť ani čižmy. Toto obdobie opuchov, zadržiavania tekutín trvalo dosť dlho na to, aby som vo februári 2020 skončila so zlyhávajúcim srdcom v nemocnici.
Mala som 24 rokov a ja som sa v noci budila na to, že neviem dýchať, že z úst mi buble voda, ale to dýchanie bolo najhoršie. Dýchanie bolo naozaj nadľudský výkon. Veľa lekárov to pripisuje psychike, ale v takomto prípade by to robiť nemali. Keď mi lekár oznámil, že mám po dialýze prísť za ním do ambulancie, už som vedela, že je niečo zlé. Prišla som a on mi oznámil "Kristínka, vy zlyhávate". A ja som pozerala, že čo mi to vôbec hovorí, čo to znamená? A tak som sa rozplakala, a povedala, že ja ešte nechcem umrieť. Bola som veľmi smutná. Následne som bola hospitalizovaná na pár dní.
Ako každé zlé obdobie aj toto sa potom správnou dialyzačnou liečbou upravilo. Dialýza zároveň odstraňuje z tela aj prebytočné tekutiny. Takže pri každej dialýze ich sťahovali tak, aby opuchy zmizli, a srdce nebolo tak zaťažené. Trvalo to asi mesiac, kým sa to upravilo. V roku 2020 som mala svadbu. Bolo to veľmi náročné fyzicky aj psychicky. Bol júl a vonku horúco, aj skúšanie šiat mi dalo zabrať. Fakt, že sa nemôžete napiť, mi nepridával na spokojnosti, ale zvládli sme to. No potom zas prišlo niečo, čo som nečakala. V nedeľu sme sa vybrali na dlhú prechádzku a ako som v pondelok nastúpila na dialýzu, tak po chvíli som podľa lekárov dostala epileptický záchvat. Všetci boli v šoku. Ja si z toho nič nepamätám. Pamätám si len to, ako som sa zobudila na neurologickej JIS. Lekári začali aj 10 minútovú resuscitáciu. Na EEG boli zaznamenané výrazne zmeny. Lekár mi vtedy nastavil liečbu a už sa to, našťastie, neopakovalo. Príjem tekutín som si prísne strážila. Zapila som v podstate len ranné a večerné lieky. Nič medzitým som nepila. Pokiaľ chce dialyzovaný pacient prežiť, ako tak "kvalitný život“ na dialýze musí dodržiavať isté zásady. Ja som skoro ani nič nejedla, len aby som mala dobré výsledky. To nie je úplne správna cesta podotýkam.
Ako sa dá vydržať takmer bez príjmu tekutín? Ako si napríklad znášala letné horúčavy?
Čo sa týka príjmu tekutín, človek si zvykne, lebo musí. A ja som si to tak nastavila v hlave, že pokiaľ chcem, aby som bola ok, tak musím pracovať s tým, čo mám. Keď som bola smädná, vypláchla som si vodou ústa.
Dá sa popri takom fyzicky aj psychicky náročnom režime vôbec vypnúť, vyraziť na výlet, s priateľmi von?
Neviem, či sa dá úplne vypnúť, ja som to tak nemala. Vždy, keď prišiel víkend a dva dni bez dialýzy, tak som len prepočítavala každý mililiter vody.
Ako dlho sa zvyčajne čaká na novú obličku?
Čakanie na obličku môže byť rôzne. Ja som čakala jeden a pol roka. Niekto môže byť na dialýze aj pol roka a nájde sa vhodný darca, iný zas čaká aj 20 rokov.
Ako si spomínaš na chvíľu, keď ti zavolali s tým, že majú pre teba darcu? Ako si to prežívala?
Pamätám si to úplne presne. Bolo to 30. septembra. Akurát som skončila na dialýze. Šli sme s manželom na nákup a ja som si telefón zabudla v aute. Keď sme sadli do auta, tak som mala veľa zmeškaných hovorov. Rýchlo som zavolala primárke a tá mi vraví: „Kristínka, našiel sa pre Vás vhodný darca.“ A ja s plačom: „To fakt?“ V prvom momente som vôbec nevedela, či sa mám tešiť, plakať, báť sa. Bol to mix emócií. Tak som si rýchlo pobalila nejaké veci a šli sme do Martina.
