Bieli kolegovia sa s ňou nebavili, ona chcela byť vzorom. Gladys pomohla miliardám ľudí nájsť cestu domov

Nechcela pokračovať v živote svojich rodičov, ale vedela, že sa musí snažiť násobne viac. Gladys West urobila za zrovnoprávnenie žien a černošských obyvateľov mnoho. Svojou tichou prácou dokazovala, že ženy aj černosi patria do pozícií, ktoré prioritne patrili bielym mužom. To, čo zvládla, nás ovplyvňuje dodnes – len možno inak, ako si myslíte.

Vstupenka na slobodu

Gladys West sa narodila v roku 1930 a už od detstva musela rodičom pomáhať na malej rodinnej farme. Ona však nechcela, aby aj jej život vyzeral takto. Nechcela vstávať pred svitaním, pracovať aj napriek nekončiacim horúčavám a za každého počasia. Jediná cesta, ktorá by ju dokázala dostať na slobodu, bola škola.

„Chcela som získať vzdelanie a chcela som sa odtiaľto dostať. Nechcela som celý život stráviť na farme,“ spomínala v roku 2020 rozhovore pre The Guardian matematička Gladys West. Škola sa nachádzala asi päť kilometrov pešo a cesta viedla cez lesy, prekračovala potoky. Všetky černošské deti sa učili spolu v jednej miestnosti. Už tam sa však ukázalo, že Gladys vyčnieva.

Chopila sa šance

Rodičia ju vo vzdelaní podporovali, chceli jej na štúdium na univerzite našetriť, ale nečakané výdavky ich pripravili o všetko, čo si odkladali bokom. Šetriť a privyrábať si začala aj ona, no peňazí stále bolo málo. Keď im učiteľka v škole oznámila, že dvaja najlepší žiaci z ročníka môžu získať štipendium, zacítila šancu. „Robila som všetko pre to, aby som sa dostala na vrchol,“ vravela Gladys.

Po strednej škole tak dostala šancu študovať na vysokej škole vo Virginii – škole, ktorá historicky patrila černošským študentom. Aj tam každý jeden deň venovala učeniu sa, každý jeden deň pracovala na tom, aby bola najlepšia. Rozhodla sa študovať matematiku, pretože to bol predmet, ktorý sa tešil uznaniu. „Hlboko v srdci som vedela, že mi už nič nestojí v ceste,“ pokračuje.

Práca na námornej základni

Po vysokej škola začala najprv učiť, vzdelanie z matematiky si však stále dopĺňala ďalej a potom to prišlo – ponuka na prácu programátorky na námornej základni. Stala sa len druhou černoškou, ktorej sa to podarilo. Pracovať na základni začala v období, keď sa počítačové systémy len začali zavádzať.

Námorníctvo ju najalo, aby programovala obrovské stroje a ona bola na to hrdá. Aj napriek tomu dlho zápasila s pocitmi menejcennosti. Pocitmi, ktoré mala zakorenené hlboko v sebe a nútili ju pracovať ešte tvrdšie. Jej bieli kolegovia sa s ňou spočiatku nesocializovali, ale neriešila to.