Je to len ďalší frajer v audine, varovala ho. Peter Bebjak je 15 rokov s Andrejom, ktorý mu vrátil mladosť
Dokopy sa dali bizarným spôsobom.
Keď v Karlových Varoch odpremierovali film Duchoň, všetci v sále niekoľko minút tlieskali v stoji. „Je to príbeh človeka, ktorý sa mohol stať európskou hviezdou, keby nežil v dobe, v ktorej žil a tak, ako žil,“ povedal o filme jeho režisér Peter Bebjak, ktorý patrí nielen na Slovensku medzi režisérsku špičku.
Len málokto však pozná jeho osobný príbeh – cestu od chlapca z Chynorian, ktorý prišiel o mamu, cez štúdium na strojníckej škole až po uznávaného režiséra. Za všetkými oceneniami, filmami a úspechmi stojí aj nenápadná, ale silná ľudská rovina – jeho dlhoročný vzťah s výtvarníkom Andrejom Dúbravským, s ktorým sa dal dohromady bizarným spôsobom. Napriek všetkému sú spolu už 15 rokov a ich príbeh nie je len o láske dvoch výrazných umelcov.
Farár, čo boxuje
Peter Bebjak sa narodil v Partizánskom, ale vyrastal v Chynoranoch, kde nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal raz vydať umeleckým smerovaním. „Rodičia neboli nijako umelecky založení, otec pracoval v obuvníctve u Baťu a v ZDA Partizánske, mama bola v domácnosti. Umrela, keď som mal 12 rokov a otec ostal na výchovu piatich detí sám, ja som bol najmladší,“ priznal pre magazín Miau Peter Bebjak a dodal, že mama bola od jeho pôrodu invalidná a bola to ona, kto doma napriek všetkému budovala rodinné zázemie. Po jej odchode žil Peter vždy v nejakých komunitách a priateľstvách – športoval, robil atletiku, hral futbal a zapojil sa aj do divadla. Ako dieťa vraj chcel byť všetkým.
„Farárom, prírodovedcom aj hercom,“ vravel kedysi pre Pravdu o časoch, keď chcel byť kňazom, čo boxuje, pretože na fare mal miestny kňaz boxovacie vrece a rukavice. Peter ale nakoniec skončil na strojníckej škole na odbore s názvom Prevádzkyschopnosť výrobných zariadení, na ktorom ho bavilo len to, čo so strojmi nemalo nič spoločné – dejepis a literatúra. „Zo mňa by bol dobrý údržbár,“ smial sa v relácii Nedeľný hosť Peter Bebjak, ktorý, paradoxne, na strojníckej škole prehĺbil svoj vzťah k umeniu a ku knihám a vtedy pochopil, že strojarina sa jeho osudom nestane.
Vyrovnaný gej
„Po skončení školy som poslal prihlášku na VŠMU na réžiu, len tak na skúšku, ani som nevedel, čo to obsahuje. Odbor však napokon neotvorili, a tak som prihlášku presunul na herectvo. Uchádzačov, ktorých neprijali (bolo nás asi dvesto), pozvali na konkurz do Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici, kde sa uvoľnili dve miesta. Uspel som a ocitol som sa vo svete, ktorý ma uhranul,“ spomínal na revolučné časy, ktoré v jeho živote zmenili všetko. V 90. rokoch urobil svoj osobný coming out (priznanie sa k svojej sexuálnej orientácii, pozn. red.) a svojmu blízkemu okoliu vysvetlil, že má partnera.
