Keď vybuchol Černobyľ, užíval si rodinný výlet v Tatrách. Marián musel zvládnuť aj najväčšiu tragédiu
Byť profesionálnym športovcom nebolo počas socializmu oficiálne povolaním.
Celý život zasvätil športu. Bývalý basketbalista a tréner Marián Matyáš, ktorý pred 32 rokmi priviedol slovenské reprezentantky k bronzovým medailám na európskom šampionáte, však v živote musel prekonať aj dve veľké straty, ktoré prišli priskoro. Začalo sa to vraj obyčajným výletom do Tatier.
Marián Matyáš sa narodil 8. septembra 1951 v Košiciach. Mama Margita, rodená Bieliková, pochádzala z obce Šípkové pri Piešťanoch, otec Jozef z Košíc. Starí rodičia z maminej strany, Mária a Ján, boli poľnohospodári a počas sezóny chodili pracovať do Rakúska. Starý otec z otcovej strany sa venoval pleteniu košíkov, stará mama bola ženou v domácnosti.
Mama Margita chodila do ľudovej školy v rodnej obci, vyššie ročníky absolvovala v meštianke vo Vrbovom, čo bola najbližšia dedina. Spomínala, že keď v zime niekedy neprišiel autobus, tak museli ísť v závejoch dva a pol kilometra pešo. Neskôr sa vo Vrbovom vyučila za krajčírku a pracovala v podniku Trikota.
Keď prehovorila po slovensky, nič jej nedali
Otec Jozef počas druhej svetovej vojny narukoval a pôsobil ako vojak na Myjave. V tomto období sa zoznámil s Margitou a po vojne sa zosobášili a presťahovali do Košíc. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 boli Košice pričlenené k Maďarskému kráľovstvu. Marián z rozprávania rodičov vie, že sa tu muselo hovoriť po maďarsky, z čoho vyplývali aj nepríjemnosti, napríklad v obchode.
„V tom čase samoobsluhy neexistovali, všetko bol kontakt s predavačom. Keď sa mama ozvala slovensky a dotyčný reagoval iba maďarsky, tam vznikal určitý problém. Došlo až k takým situáciám, že kým nepovedala niečo maďarsky, tak nedostala nič. Až keď tam prišiel otec, tak situácia bola iná,“ spomína si Marián.
Športu sa venoval s nadšením už od detstva
Marián rád športoval už od detstva. „Prišli sme domov zo školy, hodili sme tašku do kúta a išli sme na ulicu hrať futbal, hokej a rôzne športy, ktoré v tom čase boli. To bol náš život.“ Deti do profesionálneho športu rodičia nenútili, ich záujem bol prirodzený. K dispozícii bol štadión, kde mali možnosť trénovať. Od domu bol vzdialený viac ako kilometer a bolo potrebné prísť ráno na šiestu. Rodičia nemali čas vodiť sem deti. Otec musel ísť do práce, mama sa starala o domácnosť, preto bolo výlučne na ich nadšení, či pôjdu samé. Mariánova staršia sestra Marta sa venovala krasokorčuľovaniu, brat Jozef a sestra Marika basketbalu. Strýko Štefan pôsobil vo futbalovom družstve VSS Košice a bol aj futbalovým trénerom.
