Slovenka Monika žije na Islande: Život je tu príšerne drahý, ale z platu vyžijú aj upratovačky a robotníci
Začalo to manželom, ktorý má dobrodružstvo v krvi. Z offroad expedície sa stal nový život ďaleko od domova.
Doteraz si pamätá, ako sa začalo najväčšie dobrodružstvo ich života. „Aha, to ste vy! Tí s tým pokazeným autom,” smeje sa dnes Monika Hajdová Karoľová, ktorá svoje šťastie našla ďaleko od Slovenska. Rodáčka z východoslovenskej obce Vyšný Žipov a jej manžel milujú dobrodružstvo, offroad cestovanie a spoznávanie nových kútov. Hovorí, že objavovanie rôznych kultúr, pamiatok a krás našej Zeme je niečo, čo jej nikto nevezme a môže na to spomínať, kým jej bude slúžiť pamäť.
Veľkú úlohu v tom, že môže spoznávať svet, zohral jej manžel Ján, ktorý je veľký dobrodruh. Spoločne s malým synčekom žijú na Islande, ktorý si okamžite zamilovali pre jeho prírodu, zvieratá a srdečných ľudí. Čo ich tam priviedlo, porozprávala pre DOBRÉ NOVINY. Zhovárala sa s ňou Mária Jakúbeková.
Na Islande ste najskôr boli len na offroad expedícii, potom ste robili na bitúnku, neskôr ste išli robiť do rybacej fabriky a nakoniec ste sa vrátili na ovčí bitúnok, kde ste doteraz. Čo obnášali tieto zamestnania?
Začalo sa to expedíciou, ktorú sme ukončili pokazeným autom 400 kilometrov od cieľového mesta. Takže sme sa do piatej rána presúvali natlačení piati v preplnenom aute plnom kufrov, stanov, spacákov a všetkými ostatnými kempingovými vecami. O siedmej sme začínali prvý deň v práci na bitúnku. Keďže sa táto informácia rozšíria rýchlosťou svetla, celá firma vedela, akú cestu máme za sebou, a už sme počúvali vety typu: „Aha, to ste vy! Tí s tým pokazeným autom.” (smiech)
Auto stálo mesiac na cudzej farme – 400 kilometrov od nás, kým nám neprišla súčiastka zo Slovenska. Na Islande by stála troj až štvornásobne viac.
Nemôžem nespomenúť, že do Húsaviku (mesto, kde sme nastupovali do práce) sme si mohli zobrať len zopár vecí, keďže sa nám kufre nezmestili do preplneného auta. Kamaráti s druhým autom sa vracali naspäť na Slovensko a my sme sa nemali ako dostať k svojmu autu. Jedinou možnosťou bolo požičať si auto z požičovne. Vtedy sa ukázalo, že dobrí ľudia ešte nevymreli. Dvaja Slováci, ktorí tam pracovali už dlhšie a ktorých sme poznali sotva tri dni, nám požičali svoje auto. Tak sme v piatok po práci vyrazili. Nemyslite si, že 400 kilometrov na Islande a na Slovensku je to isté (smiech). Cesta nám trvala asi šesť hodín, takže sme tam prišli večer, zobrali sme kufre, prehodili pár slov s majiteľom farmy a vyrazili na spiatočnú cestu.
Do Húsavíku sme sa dostali na druhý deň ráno. O mesiac neskôr, keď nám prišiel náhradný diel, sme museli opäť túto cestu zopakovať. Vtedy nám zasa pomohol Islanďan – odviezol manžela a dokonca s ním počkal, kým vymenil diel. Auto musel štartovať ako vo filme – káblikmi, pretože kľúče zostali v mojej kabelke (smiech).
A čo sa týkalo tých pozícií, mňa priradili na balenie mäsa a manžela na sťahovanie kože.
