Deti sú rozumné, ale nevedia si zaviazať topánočky, hovorí Silvia Múčková. Učí, aby v nich zanechala stopu
Na dôchodok sa ešte nechystá.
Celý svoj život zasvätila učeniu detí na prvom stupni základnej školy. Aj keď Silvia Múčková už dosiahla dôchodkový vek a za sebou má takmer 40 rokov pedagogickej praxe, svojich aktuálnych druháčikov si chce doviesť až po odchod na druhý stupeň. Deti sú jej radosťou a tým, čo ju každý deň nabíja pozitívnou energiou. Vždy jej dokážu na tvári vyčariť úsmev. Učenie je jej vášňou, poslaním aj splneným snom. O tom, čo jej práca učiteľky na prvom stupni dáva a ako sa generácie detí a školský systém rokmi menia, porozprávala v rozhovore pre DOBRÉ NOVINY.
Rozprávala sa s Máriou Jakúbekovou, svojou bývalou žiačkou, ktorú si dodnes zreteľne pamätá. Nevideli sa 25 rokov, o to srdečnejšie bolo ich stretnutie. Silvia Múčková, dnes šesťdesiatnička s dobrosrdečnými očami, sedela za stolom a usmievala sa. Plná elánu a pozitívnej energie bola pripravená rozpovedať, s akými strasťami a radosťami sa denne potýka a čo pre ňu jej práca znamená.
Som veľmi rada, že sme sa dnes stretli. V Dobrých novinách sa snažíme prinášať príbehy, ktoré v ľuďoch prebúdzajú nádej a predstavujú osobnosti, čo svojou prácou inšpirujú ostatných. A vy do tohto konceptu dokonale zapadáte. Keď som si k vašej osobe robila rešerš, narazila som na správu, že ste v roku 2017 získali ocenenie primátora mesta za pedagogickú činnosť. Takéto ocenenia sa neudeľujú každý deň a takých učiteľov, ako ste vy, je dnes ako šafranu. Povedala som si, že by bolo na mieste predstaviť vás čitateľom, aby vedeli, že medzi nami pôsobia aj učiteľky, ktoré svoju prácu robia srdcom a pre ktoré sú deti skutočnou inšpiráciou. Aký je váš príbeh? Vždy ste chceli byť učiteľka?
Odmalička som chcela byť učiteľka. Bol to taký môj sen (úsmev). Pochádzam z rodiny, kde bolo viacero učiteľov, nielen na základnej škole. Dala som si métu byť jednou z nich, a tak som vyštudovala magisterský stupeň učiteľstva na Trnavskej univerzite a tou učiteľkou som sa stala.
Mala som rada deti. Už v detskom veku som bola spoločenská, chodila som recitovať, bola som ukecaná. Aj s mladším bratom som sa hrávala na učiteľku. Musel zahrať niekoľko žiakov naraz (smiech).
Spätne neľutujete, že ste si vysnívali práve kariéru učiteľky?
Neľutujem (úsmev). Neviem si predstaviť sedieť v kancelárii alebo pracovať v banke. S tým živým materiálom, s deťmi, zažívam dennodenné radosti. Aj starosti, samozrejme. Doba prináša úplne iné nuánsy, ale je to práca, do ktorej sa musíte vložiť celá, musíte byť stopercentne pozitívna a to napriek tomu, že v danej triede nemusíte mať len šikovné deti.
Väčšinou sa hovorí, že učitelia majú „prevoľno“ a o jednej sú doma, ale to s tým vôbec nesúvisí. Ten, kto má v rodine učiteľa, vie, že je to – najmä v dnešnej dobe – náročná profesia. Človek, ktorý sa tomu oddá a má rád deti a robí tú robotu poctivo, nedostáva za to metále. Čím dlhšie učím, tým dlhšie mám pocit, že to učiteľovanie nie je tak obľúbené. Ani vážnosť toho učiteľa nie je na tom piedestáli. Kedysi bol pán učiteľ niekto.
Povedali by ste, že učenie je vaším poslaním?
Možno to mám v sebe, som na to vhodná povaha. Som veľký dobrák, optimista a rokmi to cítim tak, že je to také poslanie.
