Kuričovi so zmijovkou na hlave už nemali čo vziať. Ján Budaj a jeho Anna prekonali aj stratu detí

V uliciach Bratislavy visel chlad, ale ľudia prvýkrát po desaťročiach cítili teplo slobody. Mestom sa nieslo cinkanie kľúčov, dav kričal „Máme holé ruky!“ a z tribúny prehováral muž v tmavej bunde a čiapke s brmbolcom. Len pár týždňov predtým pritom prikuroval v kotolni. „Je podľa vás živlom, ktorý ide proti socializmu?“ pýtali sa novinári Smeny jeho manželky, keď sa stal jednou z hlavných tvárí Nežnej revolúcie. „Na tom sa možno len zasmiať,“ odpovedala pokojne Anna Budajová. Hovorila o Jánovi Budajovi – kuričovi, ktorý pred 36 rokmi pomohol rozohniť celý národ.

Občan druhej kategórie

Ján Budaj sa narodil 10. februára 1952 v Bratislave a proti režimu vraj bojoval už ako dieťa. „S mládencami sme písali v okolí Senca rôzne nápisy a vyzývali okupantov na odchod, a tak sme sa stali trochu dospelými,“ spomínal pre Nový Čas. Sovietska okupácia a začiatok normalizácie ho zastihli ako stredoškolského študenta a keď pochopil, že komunistický režim nevytvára dostatočný priestor pre mladých ľudí, pokúsil sa so spolužiakom prejsť cez železnú oponu.

Prečítajte si tiež: Prepáč, už mám iného, oznámila mu na dovolenke manželka. Milan Kňažko dozrel až pri baletke Eugénii

Ako priznal pre Pamäť národa, útek za hranice Československa sa však nevydaril a stal sa tak nepriateľskou osobou s poškvrneným kádrovým profilom. Bol viackrát väznený, často vypočúvaný a aj po prepustení sledovaný. Mal zároveň prísne zakázané opustiť republiku. Hoci sa mu neskôr podarilo začať štúdium matematiky a fyziky na Pedagogickej fakulte v Trnave, vo štvrtom ročníku ho zo štúdia vylúčili. Ako „občan druhej kategórie“ pracoval od roku 1976 ako kurič a pomocný pracovník. Dostal sa vraj do prostredia, kde už režim ľuďom nemal čo zobrať. Popri tom sa venoval organizovaniu samizdatovej nezávislej kultúry a voľnej tvorbe.

Zmijovka na hlave

„Kotolne som striedal, pretože ŠtB sa snažila rozbiť kolektívy, ktoré sa tam tvorili. Často som v podzemí pracoval so sociológmi, výtvarníkmi a umelcami,“ spomínal Budaj, ktorý sa práve vďaka práci v kotolniach dostal ku svojej legendárnej čiapke, ktorej nepovedali kedysi inak ako zmijovka. Ján Budaj pri prikurovaní do pece ani netušil, že raz obyčajný kus oblečenia bude nosiť jeho meno.