Pracovala až do pôrodu, o päť mesiacov bola späť. Alžbeta si svoj švajčiarsky sen musela vybojovať sama
Na urgente nie je priestor pre ľudí, ktorí sa hrajú na hrdinov.
Je zjavom, ktorý sa len tak nevidí. Alžbeta Harárová pochádza z Trenčína, študovala v Čechách, v Nemecku a vo Švajčiarsku, pričom si každé štúdium financovala sama, takže popri školách brigádovala. Aktuálne žije a pracuje ako lekárka a výskumníčka práve v krajine helvétskeho kríža. Popritom vychováva dve deti, súbežne si robí atestáciu a doktorát. To ale nie je všetko – od marca má v pláne začať pracovať na ďalšej atestácii. Keď sme ju oslovili s možnosťou rozhovoru, varovala nás, že ju čaká sedem nočných služieb za sebou. O to vďačnejší sme, že si vo svojom nabitom programe našla čas na rozhovor s Máriou Jakúbekovou pre DOBRÉ NOVINY.
Betka, čo všetko a kde si študovala?
Najskôr som začala študovať molekulárnu biológiu na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po dvoch rokoch som si k nej pribrala medicínu – súčasne som študovala dva odbory. Zoštátnicovala som v lete roku 2020 a po škole som sa s partnerom a staršou dcérou odsťahovala do Švajčiarska, v ktorom žijem a pracujem už päť rokov. Medzitým sa mi narodila druhá dcéra.
Popri dvoch deťoch a práci v nemocnici dokončuješ atestáciu z internej medicíny a od marca budúceho roka začneš s prípravou na druhú atestáciu z intenzívnej medicíny. Ako toto všetko dokáže stihnúť jeden človek? Čo ťa motivuje?
Intenzívna medicína ma neskutočne baví. Je to veľmi komplexná časť medicíny, pacienti sú v kritickom stave, často im zlyháva niekoľko orgánov súčasne. Je to široké spektrum rôznych klinických obrazov od polytraumy cez komplexné brušné operácie, transplantovaných pacientov, kardiogénny šok, intoxikácie, septický šok, neurochirugických pacientov... Patrí k tomu aj pomerne dosť procedúr – punkcie, intubácie, zavádzanie katétrov, umelá ventilácia a podobne. A to celé sa deje vo veľmi dynamickom prostredí – aj tá najpokojnejšia služba sa môže zmeniť na poriadnu drámu, keď príde o pol tretej v noci pager s informáciou, že za 10 minút dorazí na urgentný príjem štyridsaťročný pacient za resuscitácie...
Súčasne sa ten odbor veľmi rýchlo rozvíja. Takže priestor sa niečo nové učiť a zlepšovať je naozaj obrovský. Zároveň je to aj ľudsky výzva, pretože sprevádzame ľudí v mimoriadne ťažkých situáciách. Vedieť adekvátne komunikovať s pacientmi a s ich rodinou vo veľmi vypätých okamihoch je zručnosť, ktorú je nutné trénovať ako čokoľvek iné.
Prakticky to znamená prácu na zmeny a časté nočné a víkendové služby. Reálne by to celé s deťmi nebolo realizovateľné bez extrémne podporujúceho partnera. Slúžim nočné ako sedemdňové bloky, v priebehu ktorých som buď v práci, spím alebo sa nachádzam v medzistave, trochu ako zombie (smiech). Tých 7 dní je takmer celý manažment detí a domácnosti na partnerovi (ktorý má okrem toho, samozrejme, svoju prácu a počas takýchto týždňov často pracuje prevažne v noci). Napríklad cez víkend berie deti oba dni na niekoľkohodinový výlet, takže sa po nočnej môžem pár hodín nerušene vyspať. Bez takejto extenzívnej podpory by to realizovateľné nebolo.
Vždy si chcela študovať a pracovať v zahraničí? Čo bolo prvým podnetom, ktorý ťa prinútil zo Slovenska odísť?
Už v priebehu gymnázia ma veľmi zaujala genetika a molekulárna biológia. V rámci biologických olympiád a sústredení som sa od podobne zameraných ľudí dozvedela, že v Prahe na Karlovej univerzite sa dá študovať na veľmi dobrej úrovni molekulárna biológia a biochémia už na bakalárskom stupni. Takže som si podala prihlášku, prijali ma a po maturite som tam nastúpila. Keďže som si štúdium financovala sama, hľadala som prijateľný kompromis medzi kvalitou a nákladmi na život, ktoré budem s brigádami popri štúdiu schopná zaplatiť. Praha sa mi zdala byť optimálnym miestom z tohto pohľadu.
