Keď Milota utekala po Sunar, práve okupanti strieľali. Myslela len na to, aby jej deti nezostali bez matky

Generáli sa ubytovali u horára v Pohronskom Bukovci, ale práve vtedy ich Nemci zajali. V lesoch v okolí Pohronského Bukovca padli do zajatia aj roztrúsené skupinky členov VSO. Nemci ich viedli do Nemecka na nútené práce. Keď prechádzali cez slovenské dediny, Milotin otec vbehol do neznámeho domu a podarilo sa mu utiecť. V dome mu, našťastie, pomohli. Okamžite mu spálili šaty a dali mu sedliacke oblečenie. Ostatní členovia pokračovali ďalej. Uja, tetinho snúbenca, tiež člena oddielu, zobrali do Nemecka do fabriky pracovať. Teta mu tam posielala cigarety a čokoládu. 

Otec pôsobil počas SNP aj v rozhlase. Pracoval priamo v ilegálnom vojenskom vedení SNP a spolu s Gabrielom Rapošom pripravovali rozhlasové vysielanie Slobodného slovenského vysielača. V polovici septembra 1944 sa z jednotky utvorila štábna rota so 4 čatami. Mala 205 príslušníkov a krycie meno „Vladimír“, po Milotinom krstnom otcovi. Milotina stará mama sa o svojich synov v čase vojny veľmi bála, často neskôr spomínala na toto obdobie s povzdychom: „Jáj, mala som starosti s tými mojimi chlapcami.“

Starý otec Samuel Pilc bol počas vojny v Bratislave. Rozprával im o tom, ako horela Apollka. Mal na Palisádach byt, kam za ním prišla na konci vojny aj Milotina rodina. Po vojne Milotin otec kúpil v Kráľovskom údolí oproti PKO dom, ktorý potom splácal celý život. V hornom poschodí obrovského domu bývala mamina sestra s manželom, narodili sa im dvaja synovia, a tu v roku 1946 prišiel na svet i Milotin brat. 

Ťažký rok 1948

Po vojne Milotin otec pracoval so známymi osobnosťami, ktoré boli neskôr obvinené z buržoázneho nacionalizmu a uväznené: „Môj otec robil totižto na Povereníctve školstva po vojne a robil tam s Husákom, Novomeským, Stráňajom, a po 48., však vieme, tých dvoch zavreli. Môj otec bol telocvikár, on sa nejako neangažoval ani v komunistickej strane, nikde, robil svoju robotu, jeho len odtiaľ vyhodili, 8 mesiacov bol bez práce.“

Rodinu potom živil starý otec Samuel Pilc, ktorý im pomáhal aj splácať dom. Milotina mama nepracovala. „A pamätám si, že ešte do toho 48. sme mali dokonca aj slúžku. To si pamätám, tá ma vodila po uliciach kade-tade,“ spomínala Milota na šťastné časy pred komunistickým prevratom. Neskôr však vyhodili z práce aj starého otca. Pre rodinu nastali lepšie časy, až keď bol založený Ústav telesnej výchovy a športu. V tom čase existoval len jeden ústav pre všetky bratislavské vysoké školy. Neskôr vznikla na každej škole katedra telesnej výchovy a Milotin otec začal pracovať na Ekonomickej univerzite. Starý otec dokázal po vojne kúpiť pozemok a postavil Milotinej mame v Hodruši chatu, keďže jeho druhá dcéra dostala vzdelanie. Chodievali tam ako deti na celé 2 mesiace s otcom-učiteľom, ktorý mal vtedy voľno.

Po nástupe komunizmu v roku 1948 telovýchovnú organizáciu Sokol zavreli, ale jeho duch bol v Bratislave stále živý vďaka Telovýchovnej jednote na Vinohradoch. Zdravilo sa tam nazdar, členovia sa oslovovali brat a sestra, ale všetko sa robilo tajne. Našťastie, ich činnosť komunistom veľmi neprekážala. „Ja som tam chodila odmalička až do penzie, už na penzii som bola a ešte som tam robila cvičiteľku dorastenkám a žiačkam a moja dcéra tam tiež teraz robí cvičiteľku, trikrát do týždňa tam chodí, takže ten duch sokolský tam prežil celý komunizmus.“

Tragédia v rodine

Milotini rodičia sa spoznali v Spišskej Novej Vsi. Milotina mama tam bola na prázdninách a jej otec – horolezec sa vracal z Tatier a tiež sa tam zastavil u známych. Býval v Bratislave a až keď jeho vyvolená zmaturovala, zobrali sa. Svadbu stihli ešte pred vojnou. Ich šťastie však netrvalo dlho.