Keď Milota utekala po Sunar, práve okupanti strieľali. Myslela len na to, aby jej deti nezostali bez matky

Pred vojnou patril Trenčín k mestám, v ktorých aktívne pôsobila telovýchovná organizácia Sokol, ktorej členmi boli aj Július so svojím bratom Vladom. Milota presne nevie, kto ich tam priviedol, no obaja mu zostali verní po celý život. Jej otec si dokonca ešte po revolúcii v Prahe zacvičil na Všesokolskom slete, hoci sa už hýbal s ťažkosťami.

Vysokohorský strážny oddiel

Otec Milote často rozprával o Vysokoškolskom strážnom oddiele, do ktorého počas 2. svetovej vojny vstúpil so svojím bratom, ale aj o tom, ako pomáhal verbovať jednotky. Spomínal, že sa potom schádzali aj počas socializmu, ale tajne. Mnohí členovia vstúpili po roku 1948 do strany a urobili kariéru. Oficiálne sa stretávali na Donovaloch na výročie Slovenského národného povstania. Chodila tam aj pani Golianová z Prahy.

Milota s manželom tam mali postavenú drevenicu, kde niekedy pani Golianová bývala. O jej syna sa postaral otcov brat a Milotin krstný otec Vlado Chovan, ktorý mu pomohol dostať sa na priemyslovku. Komunisti sa k nemu totiž vôbec nesprávali ako k synovi slávneho generála, ktorý bojoval v Slovenskom národnom povstaní. 

„Keď prišla vojna a môj otec išiel do Povstania, moja mama sa schovávala v nejakej dedine na Horehroní, do nejakej rodiny ju otec dal, aby jej niekto neuškodil, lebo tam nebola len hrozba od Nemcov, ale bola hrozba aj od gardistov, Slovákov. A moja teta, mamina sestra, tá ma zobrala, lebo aj jej budúci muž, vtedy boli ešte len snúbenci, bol vo Vysokoškolskom strážnom oddiele. Tak ona ma zobrala do Hodruše, tam nám starý otec ako banský inžinier vybavil v banskom dome na Praniarskej jeden byt, kde som s touto mojou tetou prežívala Povstanie,“ spomína Milota, ako strávila časť vojny s tetou Darinou Krivou.

V pamäti jej utkvelo, že ich raz niekto udal. Mysleli si, že ich tam navštevuje otec. Preto k nim chodili miestni gardisti, každé ráno museli vyjsť pred dom a prehľadávali im byt. „Prišli s puškami, mierili na nás a ďalší prehľadávali byt a hľadali tam môjho otca.“ Potom mamu otec dostal opäť na Horehronie a Milota s tetou prečkali Povstanie v Hodruši.

Milotin otec Július aj strýko Vlado Chovan stáli pri zrode Vysokoškolského strážneho oddielu (VSO). Príslušníci tejto bojovej jednotky, prevažne študenti stredných a vysokých škôl, čelili mimoriadne náročným životným skúškam – absolvovali tvrdý vojenský výcvik, prežili nasadenie v skutočných bojoch, prekonali zajatie a napokon sa vrátili do oslobodenej vlasti. VSO je známy hlavne vďaka tomu, že pomáhal generálom Jánovi Golianovi a Rudolfovi Viestovi po potlačení SNP pri náročnom úteku pred Nemcami, ktorí im boli v pätách.