Keď Milota utekala po Sunar, práve okupanti strieľali. Myslela len na to, aby jej deti nezostali bez matky

Milota Bacúriková sa narodila 7. novembra 1941 v Bratislave v súkromnej nemocnici na Palisádach. Pamätníčka zostala celý život verná telovýchovnej organizácii Sokol, rovnako ako pred ňou jej otec. Aj keď bol Sokol počas vojny a v období komunizmu zakázaný, jeho duch pretrval, či už v podobe odboja a vzniku Vysokohorského strážneho oddielu počas 2. svetovej vojny alebo zachovaním Telovýchovnej jednoty na Vinohradoch, kde sa aj počas komunizmu zdravilo nazdar.

Odkaz starých rodičov

Z matkinej strany poznala len starého otca Samuela Pilca. Bol to banský inžinier. V čase pred prvou Československou republikou, keď Slovensko patrilo do Rakúsko-Uhorska, k tejto monarchii prislúchali aj územia v Rumunsku. Práve tam bol Milotin starý otec pridelený. Rodina preto odišla do Zlatna, kde sa v roku 1921 narodila Milotina mama, tiež Milota. 

Obidvaja starí rodičia pochádzali z Banskej Hodruše. Ďalšie kroky starého otca viedli do Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Bratislavy, až sa napokon stal vládnym radcom pre baníctvo v Prahe. Po roku 1948 musel z pozície odísť, lebo nechcel vstúpiť do komunistickej strany. Vrátil sa do Banskej Bystrice, kde sa stal riaditeľom rudných baní, v ktorých pôsobil až do smrti. Na Milotinho starého otca si spomenuli až po páde komunizmu a v Hodruši pri vstupe do bane mu bola odhalená pamätná tabuľa. Milotin brat Martin išiel neskôr v jeho šľapajach a stal sa mineralógom. Milota starú mamu z maminej strany nepoznala, zomrela, keď mala jeden rok.

Milotin starý otec z otcovej strany, Július Chovan, zomrel v 1. svetovej vojne aj napriek tomu, že v tom čase už mal dve deti a takých do vojny zvyčajne neposielali. Zahynul v Poľsku, ale o mieste jeho skonu sa dlho nevedelo. Po zistení tejto informácie si ho rodina uctila navštívením hromadného hrobu, kam ho pochovali.

Milotina stará mama Mária Chovanová bývala najprv v Liptovskom Mikuláši. Tam pracovala v kníhkupectve Tranoscius pri evanjelickom kostole. Dole predávala a hore mali byt. Neskôr sa presťahovala do Ružomberka a nakoniec do Trenčína. V Trenčíne si založila vlastné kníhkupectvo, ktoré však v roku 1948 zoštátnili komunisti. Neskôr po nej toto kníhkupectvo prebral syn Vlado Chovan, ktorý ho viedol až do svojej smrti. Milotin otec, tiež Július, vlastného otca nepoznal. Starej mame Márii po smrti manžela pomáhala najmä evanjelická cirkev a taktiež sestra, ktorá s ňou žila. Jej snúbenec totiž tiež zahynul vo vojne.

V duchu masarykovskom

Otec rád spomínal na medzivojnové obdobie, keď chodil na gymnázium v Trenčíne a mal mnohých českých učiteľov, ktorí ich veľa naučili a vážili si ich. Neskôr išiel študovať francúzsky jazyk a telesnú výchovu na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy. Pred vojnou bol na jeden semester aj na Sorbone v Paríži. Bol pohybovo zdatný, súťažil v atletike a gymnastike, ale venoval sa aj hre na husliach. Popri svojich záľubách a štúdiu si musel aj privyrábať. Pamätníčkin otec považoval toto obdobie za najlepšie v živote a aj Milotu s bratom vychovával v masarykovskom duchu. Doma mali knihy o Baťovi a Masarykovi a vážili si týchto ľudí.