V liste písal, že iné východisko nenašiel. Prípad Paľa Rýpala po 17 rokoch možno konečne vyriešia
Nechal po sebe dve mačky, list a ticho.
„Je vysoký 182 cm, má hnedé, prešedivené nakrátko ostrihané vlasy a modré oči. Chýba mu ľavý horný predný zub a šušle.“ Tak znel popísal v pátraní po nezvestnom investigatívnom novinárovi Paľovi Rýpalovi, ktorého naposledy videli koncom apríla 2008. Nikdy žurnalistiku nedoštudoval, no písal s neskrývanou drzosťou voči systému, s odporom voči klamstvu a s obrovskou vášňou pre pravdu. Často tvrdil, že sa nebojí a navonok pôsobil ako človek, ktorý ide priamo za faktami, aj keby ho to malo stáť všetko. A možno aj stálo. Po 17 rokoch nastal v prípade prelom, ktorý môže raz a navždy uzatvoriť kapitolu plnú bolesti jednej rodiny, ktorá po bratovi a synovi nikdy neprestala párať.
Takmer za mrežami
Prvé dva roky prežil v Prievidzi, no klasické vidiecke detstvo prežil v Rajci. „Záhrada starých rodičov, rieka, v ktorej asi dodnes žijú raky a hlaváče. Otcove poľovačky v horách pod Kľakom a prázdninová pochúťka ríbezľová pena,“ spomínal v jednom z posledných rozhovorov pre Trend Paľo Rýpal, ktorý nebol bežným dieťaťom. V škole miloval učiteľov, ktorí boli nad vecou, bohémov, ktorí neponižovali študentov, no a na prvom mieste bola jeho triedna učiteľka, ktorá vraj polovicu 80. rokov strávila tým, že ich vyťahovala zo všetkých problémov. „Vďaka nej sme neskončili za mrežami,“ smial sa Rýpal, ktorého v živote najviac ovplyvnil najmä jeden silný moment.
Keď do ich školy raz prišli novinári Peter Štrelinger a Ľuboš Jurík, mladého študenta Paľa si úplne získali. Dovtedy sa ani nezamýšľal nad tým, že sa môže niekto živiť písaním. „Čakal som, že skončím rovnako ako moji rodičia. Teda, že budem sústružníkom alebo zváračom,“ priznával Paľo, ktorý skutočne niekoľko mesiacov pracoval pri páse, kde montoval motory do kosačiek a nakoniec skončil v miestnej továrni na výrobcu kobercov ako podnikový hasič.
Zatiaľ žijem...
Keď po nežnej revolúcii znižovali stavy, ponúkli mu, že sa môže rekvalifikovať na tkáča kobercov a tak aj urobil. „Bohužiaľ, ukázalo sa, že som úplne najhorším tkáčom v celej histórii fabriky. Nezvládol som kontrolu nad ôsmimi tisíckami nití ani techniku tkania a šestnásťročné učnice, ktoré u nás praxovali, ma bez problémov prekonávali. Po nejakom čase ukončil moje trápenie sám majster,“ spomínal pre Trend Paľo Rýpal, ktorý skončil bez práce a otec mu vyčítal, že „je taký sprostý, že ho ani do bane nezoberú“.
„Tá myšlienka ma zaujala. Na druhý deň ráno som nasadol na ostravský autobus a už pred obedom som otcovi telefonoval, že nemal pravdu. Baníci mi okrem práce dali aj peniaze a ubytovanie,“ vravel Pavol, ktorý rok strávil kilometer pod zemou v 70 centimetrov vysokej diere. Koncom zimy 1993 si spomenul na svoje staré sny a prihlásil sa na žurnalistiku, kde na talentových skúškach získal najviac bodov. Sám vtedy uveril, že má talent a rozhodol, že sa bude živiť už iba písaním. „Zatiaľ žijem a som relatívne zdravý. Slovenská žurnalistika asi nebude až taká nebezpečná ako sa o nej hovorí,“ hovoril aj po rokoch, kedy ako novinár písal o korupcii a mafii. Len krátko po týchto slovách sa po ňom zľahla zem.
