Keď chodila po vodu, neďaleko nej svišťali guľky. Alžbeta sa pred vojnou skrývala v zatemnenej pivnici
Dodnes si pamätá, ako miestny hlásnik zvolával chlapov, aby bránili dedinu.
Zaťkovci obývali malý domček na hornom konci na kraji dediny. Otec bol od mamy o 13 rokov starší, prvá žena mu zomrela pri pôrode aj s dieťatkom. Alžbeta Kamasová sa narodila 12. mája 1934 v Čičmanoch. Jej otec Ján Zaťko a mama Mária, rodená Hoľbičková, boli maloroľníci. Alžbeta mala o sedem rokov staršieho brata Jána, po ňom sa narodili štyri deti, tie však čoskoro po pôrode zomreli.
Alžbeta sa narodila ako šiesta v poradí a rodičia sa báli, že sa čoskoro pominie aj ona. Ako dieťa tiež chorľavela, no k lekárovi sa vtedy nechodilo, keďže nebolo ako ani za čo. Mama ju liečila len ľanovým semiačkom a bylinkami od pani Bayerovej z kaštieľa. Jedného dňa pani Bayerová doniesla okrem bylín aj košík plný jedla a povedala Alžbetinej mame. „Mariška moja, neboj sa, toto ti už bude žiť,“ spomínala Alžbeta na slová pani z kaštieľa, ktorá jej pomáhala dostať sa z choroby.
Hoci sa Alžbeta narodila do malého domčeka a chudoby, rodičia materiálny nedostatok kompenzovali láskou. Alžbeta si nepamätá, že by na deti rodičia niekedy kričali alebo sa hádali. K staršiemu Jánovi a Alžbete čoskoro pribudla sestra Viktória a brat Jozef.
Spomienky spred vojny
Alžbeta pomáhala rodičom v domácnosti, pásla husi a kravu. V 30. rokoch v dedine fungovalo až 80 dielní na šitie súkenných papúč. Alžbetini rodičia si tiež privyrábali šitím zvrškov a podrážok a do papučiarskeho remesla zaúčali aj deti. Otec chodil aj ako podomový obchodník predávať sponky, gombíky a iný galantérny tovar, sezónne pracoval aj s najstarším synom Jánom v lese. Pamätala si, že im tam nosila halušky, ktoré mama doma navarila.
Do školy nastúpila v roku 1940 v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky. V Čičmanoch mal v tých časoch rádio len málokto a politikou sa nezaoberali. Nepamätala si, že by im niekto v škole rozprával, čo sa vo svete a v našej krajine deje. Spomínala si však na miestnu židovskú rodinu Gláselovcov, ktorá na opačnom konci dediny vlastnila obchod a krčmu.
„My sme nechodili veľa do dolného konca. Čo viem, bola som tam s otcom. Ešte menšia som bola, hádam ešte pred Povstaním. Bol Žid, kde je dolná zastávka. Tam sme chodili, tam Žid predával. A viem, že som tam raz bola po klince alebo čo aj s mojím otcom. On bol taký silný. Aj dcéru si pamätám, taká počerná, Erna sa volala. Pekná bola, také čierne vlasy mala. Našich rodičov som nikdy nepočula, že by na nich nadávali alebo čo,“ spomínala Alžbeta. Rodinu Gláselovcov však v júli 1942 deportovali do Auschwitzu, kde Jozef Glásel, jeho manželka a dcéra Erna zahynuli. Syn Arnošt v čase deportácie nebol doma, neskôr sa pridal k partizánom.
Začiatky vojny v Čičmanoch
Izolovaná dedina spočiatku neprichádzala do kontaktu s protifašistickým odbojom. Čičmany neboli v centre strategických záujmov a žili pomerne pokojným životom. Všetko sa však zmenilo koncom leta 1944. Mama Mária chodila pomáhať v lete na žatvu bohatším gazdom v okolí. Práca sa nevyplácala peniazmi, ale takzvaným „výžinkom“, čiže zbožím. Pre výžinok sa muselo ísť vozom a zobrať si ho domov.
