Sused pomáhal susedovi, aby to každý prežil. Život pána Ladislava navždy ovplyvnila nielen vojna

Po čase sa Ukovci vrátili domov, no ich dom medzitým obsadili sovietski vojaci. „Rusi, keď sa dostali po domoch, mali vodku, ponapíjali sa a potom po nich Nemci hodili granáty do chalupy a pozabíjali ich. Nám tu padli dve míny, tu jedna (ukazuje) a do druhej chalupy druhá. Tam bola lavica daná a tam tá mína prebehla cez to, no nevybuchla. Potom ju Rusi vyťahovali. Aj kino tam premietali, tam u nás. Ale že naši boli tuto dole a Rusi boli tam v hornom a nepustili ich,“ spomínal na ďalších nechcených návštevníkov. Sovietski vojaci mali v maštaliach ustajnené kone a domáci sa o nich museli starať.

Bitka o Lopeník

V apríli 1945 nemecké vojská ustupovali zo Slovenska na moravskú stranu smerom cez vrch Veľký Lopeník. Osady pod Lopeníkom obsadili vojská sovietskej a rumunskej armády a zvádzali oslobodzovacie boje dlhé tri týždne. „Naši im nevarili, oni si sami varili. Ale čo navarili, vynášali im hore do Lopeníka na koni. Náš tato hovorili, že brali ľudí, museli ísť tam hore robiť bunkery. Také kusy dreva nosili na tie bunkery,“ spomínal Ladislav.

„Tuná povyše už boli Rusi a boli ubytovaní a také okienko mali z hornej strany, tam Nemci hodili granát a tam pozabíjalo Rusov, aj jedno dievča, deväť rokov malo. Aj pani jednu. Tuto v jednej izbe bol Nemec a v druhej Rus. Tu sedeli, tu bola pec, murovaná lavička, tu boli dvaja Nemci. A keď to padlo, tá stena, tak sa oprášili a išli preč,“ spomínal na vypäté chvíle z konca vojny Ladislav. Po tomto incidente ho rodičia opäť poslali s malými bratmi a starými rodičmi do bezpečia dole do dediny k príbuzným.

Boje o Veľký Lopeník trvali tri týždne, pričom najťažšia bitka prebehla v noci z 28. na 29. apríla 1945. „Tato spomínali, že ranených vozili na vozoch dole, ani ešte neboli všetci mŕtvi. Ranení kričali, takí chlapci. A ten dôstojník povedal: ‚Chuj s nimi, soldatov dosť!‘ Že bolo ich dosť,“ spomínal Ladislav. V bitke prišlo o život viac ako 600 vojakov a dôstojníkov oslobodzovacej armády. Dve stovky boli pochované na Slavíne, 180 na miestnom cintoríne a takmer 250 z nich spočinulo v hromadnom hrobe pri osade Grúň.

Koniec vojny a opäť ťažké časy

Po skončení bojov sa do osady vrátili domáci. „Všetko čo bolo tu pozakopávané, čo mali oblečenie, obuv, všetko to povykopávali zo zeme a pobrali preč. Dva kone nám zobrali. Všetko. Keď sme sa vracali, dobehol nás jeden Rus. Niesol sa na jednej našej kobyle. Ako na ňu tato zavolali, tak sa zvrtla, on ju chytili a ten Rus vytiahol na tatu pištoľ,“ spomínal Ladislav. Vrátili sa domov a našli všetko porozbíjané od mín, poškodenú strechu a na oknách nebolo ani jedného skla. Vojaci zabili a zobrali aj všetky sliepky, svine a tiež 400-kilového vola, ktorého Ukovci nestihli s ostatným dobytkom zohnať dole do dediny. „Keď sme sa vracali, už tu boli Rumuni. Tu mali kotol postavený, to si pamätám, varili. A keď sme prišli, odkrojili nám chleba a dali nám na ten chleba cukru.“

Odchodom posledného vojaka z Grúňa vojna pre ľudí z osady skončila. Ladislav mal v tom čase sedem rokov a znova začal spolu s ostatnými deťmi z Grúňa chodiť do školy dole do Bošáce. Ľudia si ani nestihli vydýchnuť a opäť nastalo náročné obdobie.