Igor nosil počas socializmu na internáty protirežimové tlačoviny. Túžil po slobode a podľa toho aj konal

Igor Brossmann sa narodil 30. 6. 1966 v Bojniciach a mal 23 rokov, keď sa zo dňa na deň stal šéfom Štrajkového výboru na druhej najväčšej fakulte na Slovensku. „Bol som jedným zo siedmich študentov, ktorí vyjednávali s predsedom komunistickej vlády hneď v prvých dňoch revolúcie. Ani dnes po tridsiatich rokoch však nedokážem objektívne zhodnotiť čo a prečo sa vtedy presne dialo. Bol som totiž až príliš vtiahnutý do víru udalostí. Pre mňa bol November 89 jeden z najsilnejších zážitkov môjho života. Dni a týždne obrovského odhodlania, nasadenia a brutálneho emočného vypätia. Všetci sme išli naplno čo to dalo, úplne na doraz. Lebo sme verili, že je to zlomová historická chvíľa. Buď teraz alebo nikdy. Verili sme, že máme jedinečnú šancu oslobodiť krajinu od  komunizmu. Naivne som si vtedy myslel, že keď porazíme komunizmus, tak raz a navždy zvíťazí dobro nad zlom. A ajhľa, nezvíťazilo. Zatiaľ.“

Antikomunistické zázemie

„Okrem mnohých iných spomienok z detstva si pamätám aj to, že sme boli rodina, ktorá by sa dala nazvať antikomunistická. Naplno som si to začal uvedomovať zhruba od puberty. Veľmi to ovplyvnilo moje názory, postoje aj odhodlanie vzdorovať vtedajšiemu režimu.“

„Môj dedko po otcovej línii bol dentista, pacifista a ohromný srandista. Ale nanešťastie bol nemeckej národnosti. Počas 2. svetovej vojny bol preto niekoľkokrát zatvorený. Nemci ho zabasli, pretože ho podozrievali, že je partizán. Partizáni ho zas zatvorili, lebo bol Nemec. Po vojne ho opäť zavreli, tentokrát komunisti. Vo  vykonštruovanom politickom procese môjho dedka v 50. rokoch odsúdili na doživotie. Sedel roky v base na Pankráci v Prahe, a keď ho prepustili, už nikdy nemohol vykonávať svoje povolanie zubára. Vykopával masové hroby, neskôr mu dovolili robiť na železnici výhybkára.“

„Dedkove peripetie spôsobili, že môj otec mal veľmi zlý kádrový posudok. Môj otec bol veľmi šikovný a talentovaný človek, ale komunisti mu nedovolili študovať na žiadnej vysokej škole. V 70. rokoch bolo obdobie, keď našej rodine zobrali z politických dôvodov pasy. Nemohli sme nikam vycestovať. Niekedy v tom čase som si na vlastnej koži pocítil, že žijem v krajine, ktorá je v skutočnosti klietkou. Žili sme tu za socializmu ako v zoologickej záhrade. Dávali nám najesť, aby sme nepomreli od hladu. Mali sme strechu nad hlavou, aby sme nepomrzli od zimy. Ale von z tej klietky sme vyjsť nesmeli. A ľudia zo západu sa na nás chodili pozerať ako na nejaké zvieratká. To mi hrozne vadilo. Vtedy som veľmi veľmi zatúžil po slobode. Po slobode pohybu, po slobode myslenia, po slobode vyjadrovania. Vtedy to bolo nemožné, dnes je to úplne samozrejmé.“

Wiktor nás požiadal, aby sme to spravili

„Vďaka komunistom môj dedko nemohol pracovať, môj otec študovať a ja som nemohol študovať to, čo som chcel. Chcel som byť právnik, ale začal som študovať v Bratislave strojarinu. Býval som na Mladej Garde a to bolo úžasné, lebo som tam stretol úžasných ľudí, ktorí mnohé veci cítili podobne.“

„Spolu s priateľmi z internátu Mladá Garda sme si vymysleli v roku 1986 také slobodné spoločenstvo. Hovorili sme nahlas veci, ktoré sme si mysleli, robili slobodne veci, ktoré sme robiť chceli. Taký ostrov pozitívnej deviácie, povedal by Egon Bondy. Organizovali sme spolu s ďalšími kamarátmi undergroundové koncerty, prehliadky alternatívnej kultúry, rôzne čudesné happeningy.“

Ich činnosť, ktorá nebola v súlade s oficiálnym socialistickým umením neunikla pozornosti Štátnej bezpečnosti (ŠtB). „Bol som niekoľkokrát na vypočúvaní na vtedy neslávne známej Februárke. Policajti sa ma už asi dvadsiaty krát pýtali, že  kto nám kázal robiť to či ono a ja som dvadsiaty krát opakoval, že: ,Nikto nám nič nekázal. Sme slobodní ľudia. Sami sme sa rozhodli. Sami sme to zorganizovali..‘ Policajti ale vždy iba  zažmurkali a premúdrelo sa usmiali, akože: ,isto, isto!‘ Boli presvedčení, že sme riadení nejakými diverznými centrálami zo západu, len nevedeli ktorými.“