V Afrike jej priložili k hlave zbraň, keď povedala nie. Andreu Kalavskú považoval Krčméry za nástupkyňu

V cudzom a novom prostredí takmer bez ničoho sa však ako lekárka musela rýchlo zorientovať a hoci vojna ani zďaleka romantická nebola, na ľútosť vraj čas nezostával. „Keď som doma na Slovensku a sprostredkovane vidím, napríklad v televízii, trpiace deti, vnímam to oveľa horšie, ako keď som to zažívala na reálnom mieste počas vojny, zemetrasenia či medzi sirotami. V tých krajinách je však situácia jednoducho taká, tam nie je čas riešiť, či mi je niekoho ľúto alebo nie. Mala som množstvo práce, ktorú bolo treba urobiť a to bolo prvoradé,“ vysvetľuje bývalá ministerka zdravotníctva, ktorá v Sudáne ordinovala v malej hlinenej búdke so slamenou strechou a malým oknom, neskôr to bolo už v nemocnici. A práve tam ju jedného dňa poriadne vydesili ozbrojení muži.

Vtrhli do Andreinej nemocnice a chceli sa dať prednostne vyšetriť. „V čakárni sedeli chudery zničené ženy s bábätkami, ktoré mali horúčky a s ktorými za mnou cestovali dva dni, a tak som povedala: ‚Nie!’ Odrazu som zacítila pri hlave zbraň,“ spomína si Kalavská s pohnutým hlasom v rozhovore pre MIAU na hrôzostrašný moment, na ktorý len tak nezabudne. Mužom sa snažila zabrániť, no v tej chvíli si uvedomila, že je prislabá. Ak chce prežiť, musí sa im podvoliť. Našťastie jej na pomoc pribehli "zdravotné sestry" - muži z miestnych pomerov, ktorí sa za lekárku postavili.

Bežne sa tam však muži k bielej doktorke správali s rešpektom, aj keď ženy v Sudáne podľa Kalavskej veľkú hodnotu nemajú. „V Sudáne má napríklad žena menšiu hodnotu ako krava, u muža prakticky nemá žiaden rešpekt. Jediná hodnota ženy spočíva v jej maternici. Muži si ženy kupujú od ich otcov za kravy – tie sú vlastne platidlom, nie peniaze,“ vysvetľuje lekárka, ako to tam funguje.

Prečítajte si tiež: Syn profesora Krčméryho: Nevyrastali sme s pocitom, že nikdy nie je doma. Tata mal jedno zlaté pravidlo

Nemal v slovníku slovo „nedá sa“

Okrem Južného Sudánu pomáhala Kalavská pacientom aj v ďalších krajinách, kde sa žije skutočný život bez príkras – v Kambodži, Haiti či Kirgizsku. Aj vďaka svojmu učiteľovi, profesorovi Krčmérymu, mohla v týchto krajinách pracovať a mohla tam byť užitočná, za čo mu je nesmierne vďačná. Medzi učiteľom a jeho žiačkou časom vzniklo dlhoročné a úprimné priateľstvo, Vladimír Krčméry dokonca o Andrei hovorieval ako o svojej nástupkyni.

„Vždy mi vedel dobre poradiť a rozhovory s ním boli pre mňa obohacujúce. Čo som si na ňom asi najviac vážila, že bol schopný svoje túžby a vízie pretaviť do reálnych skutkov. Bol muž činu a ak niečo chcel, respektíve si myslel, že je to správne, podnikol všetko, aby sa to stalo realitou. Bol ochotný ísť proti prúdu, ak bol presvedčený, že koná správne, bez ohľadu na to, čo si iní o ňom mysleli. V tom bol jedinečný. Pre neho neexistovalo slovo ‚nemožné’ alebo ‚nedá sa’. A keď niekto potreboval pomoc, snažil sa každému vždy a všade pomôcť,“ spomína si lekárka na svojho učiteľa.

Ľudia jej vraveli, že je blázon