V Afrike jej priložili k hlave zbraň, keď povedala nie. Andreu Kalavskú považoval Krčméry za nástupkyňu

Ak bol presvedčený, že koná správne, išiel aj proti prúdu, hovorí o svojom učiteľovi profesorovi Krčmérym exministerka zdravotníctva.
Liečila aj tam, kde majú ženy menšiu hodnotu ako kravy. Andrea Kalavská sa na Slovensku zviditeľnila až pred niekoľkými rokmi, keď sa stala ministerkou zdravotníctva, no v odborných kruhoch ju dlho poznali aj rešpektovali. Odmalička chcela pomáhať iným. Veľkým vzorom bol pre ňu strýko, misionár v západnej Afrike, a práve vďaka nemu sa rozhodla, že chce byť lekárkou na miestach, kam iní nechcú ani vstúpiť. Zažila aj momenty, keď jej išlo doslova o život, no nikdy ju to neodradilo. Prečítajte si príbeh ženy, ktorú samotný profesor Krčméry považoval za svoju nástupkyňu a vážil si ich spoločné priateľstvo.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo/?fbid=10159068706613642&set=a.77941578641
Budem doktorkou v Afrike
Rodáčka z Trenčína túžila byť lekárkou už ako trojročná a ako sama vraví, ani raz zo svojej cesty neustúpila. „Páčilo sa mi už ako dieťaťu, keď človeku s problémom, bolesťou alebo ochorením niekto dokázal pomôcť, zdalo sa mi úžasné mať takúto danosť. Pre mňa to bolo fascinujúce,“ spomína, ako sa v nej zrodila túžba po medicíne.
Jej strýko bol misionárom v západnej Afrike a vždy, keď zavítal domov na Slovensko, svojej neterke hovoril zážitky a historky o afrických deťoch. „Rozprával, ako tam žijú, akí sú tam lekári a mne sa to zdalo extrémne dobrodružné. Zo strýka bolo cítiť čosi iné ako z upracovaných ľudí, ubitých životom. A tak som si povedala, že budem doktorkou v Afrike,“ dodáva ďalej Andrea Kalavská.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/RadioExpres/videos/2780609515336264
Neexistovali hotely ani obchody
Počas štúdia medicíny sa preto rozhodla napísať humanitárnym a misijným organizáciám, či by mohla ísť do Afriky pomáhať, a oslovila pritom aj Vladimíra Krčméryho, ktorý tam sám mal rozbehnuté humanitárne projekty. „Prijal ma v pracovni v Onkologickom ústave sv. Alžbety, kde som naňho čakala asi tri hodiny. V miestnosti si nebolo poriadne kde sadnúť, všade ležali odborné knihy, časopisy. Vždy bol v pohybe a veľmi veľa študoval a pracoval, bol veľmi pokorný, veselý a hlavne ústretový. Veľmi dlho sme sa vtedy rozprávali, a tak sa začala naša spolupráca,“ spomína si lekárka v rozhovore pre Plus Jeden Deň na prvé stretnutie so svojím učiteľom.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/mediabrothers.sk/videos/2404069763167317
Prvá Andreina cesta viedla do Južného Sudánu, ktorý sa v tom čase zmietal v občianskej vojne. V krajine nebolo nič vybudované. Neexistovali tam žiadne cesty, hotely, obchody ani mobily. „Moja prvá skúsenosť bola presne taká autentická, o akej som vždy snívala. Prišla som do naozajstnej džungle a naozajstnej Afriky,“ spomína si lekárka, ktorej tam dokonca v jednej chvíli hrozilo, že príde o život.