Chce žiť, nie len prežívať. Tichá pandémia zobrala Dominike najlepšie roky života, no túži zabojovať

Vyčerpanosť. Mozgová hmla. Búšenie srdca. Tiky. Závraty. Dýchavičnosť. Úzkosť. Nespavosť. Chronická bolesť. A desiatky ďalších príznakov, ktoré sa menia každý deň. Lekári? V lepšom prípade nechápu. V horšom odmietnu.

Dominika má 28 rokov. Pred tromi rokmi žila úplne bežný život – pracovala, športovala, tancovala, stretávala sa s priateľmi. Dnes trávi najlepšie roky svojho života pripútaná k posteli. Za všetkým stojí Long COVID, teda ochorenie, o ktorom sa hovorí veľmi málo, no ktorým trpia tisíce ľudí aj na Slovensku. A hoci už pandémia skončila, „tichá pandémia“ pre mnohých pokračuje.

Jej telo nevládze

„Prvýkrát som dostala COVID-19 v júni 2022 a potom znovu v novembri 2023. Prvá infekcia ma zničila, druhá môj stav vôbec nezlepšila,“ opisuje pre Donio Dominika, ktorá dnes zápasí s desiatkami príznakov. Je to kombinácia extrémnej únavy, bolestí, dýchavičnosti, neurologických problémov a porúch pamäte. Deň si musí plánovať na minúty – nie kvôli povinnostiam, ale kvôli tomu, čo jej telo ešte zvládne.

„Každú, aj na prvý pohľad jednoduchú aktivitu, ako je napríklad príprava jedla, umývanie zubov, sprchovanie, upratovanie, návšteva lekára či vybavovanie administratívy, si musím dôkladne naplánovať. Preťaženie vedie k zhoršeniu symptómov a PEM, ktoré ma vyradia na niekoľko dní z tohto ne-bežného fungovania,“ vysvetľuje.

Dnes už nie je schopná pracovať, jej príjem je nulový. Zdravotné poisťovne a systém jej stav neberú ako oficiálnu diagnózu, a tak jej nezostáva iné, len prosiť o pomoc.

Neviditeľná choroba, ktorá ničí životy

Long COVID alebo aj postcovidový syndróm, nie je výhovorka. Ide o chronický stav, ktorý môže nastať po prekonaní infekcie COVID-19 – a to aj u mladých, zdravých ľudí. Každý náznak zlepšenia môže po malej fyzickej námahe opäť zmiznúť. „Snažila som sa vrátiť späť do normálneho života, no moje telo mi dalo jasne najavo, že niečo nie je v poriadku,“ povzdychla si s tým, že najviac ju zraňuje postoj okolia. Ignorovanie, zľahčovanie, nezáujem.

„Lekári na Slovensku, bohužiaľ, v tejto súvislosti pacientov nepočúvajú, nevzdelávajú sa a o pacientov sa skutočne nezaujímajú (česť pár výnimkám),“ dodáva. Systém neponúka riešenie, a tak pacienti ako Dominika hľadajú cesty sami. Vzdelávajú sa, čítajú vedecké štúdie, snažia sa nájsť terapie, ktoré by mohli pomôcť. Ale všetko si musia hradiť z vlastného vrecka. A to je čoraz prázdnejšie.

Bez pomoci sa už nepohne ďalej