Pozri, tam je Dorian Gray, šepol jej Satinský. Zita Furková stratila dych a s Milanom prežila päť dekád
Fenomenálna herečka na svoju jedinú veľkú lásku nezabúda a žije naďalej tak, ako sa od neho naučila.
Po úspešnom ukončení školy zakotvila na dva roky v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, odkiaľ sa časom presunula do ďalších divadiel – Krajského divadla v Trnave a Divadla Andreja Bagara v Nitre, až kým v apríli 1990 nezaložila v Bratislave spolu s Ľubomírom Gregorom Divadlo Astorka Korzo ‘90, v ktorom sa v prvých rokoch od jeho otvorenia uplatnila popri herectve aj ako umelecká šéfka.
Druhá rodina
Astorku, v ktorej pôsobí dodnes, považuje doslova za svoju druhú rodinu. „Vzájomne si napriek všetkým úskaliam pomáhame,“ hovorí Furková, známa aj ako zakladateľka prvých slovenských dabingových štúdií, a vyzdvihuje jednu hlavnú črtu, na ktorú by žiadna rodina nemala dopustiť – toleranciu. „Niekedy je to zložité, ale rešpektujeme sa, aspoň ja cítim, že sa máme radi. Starajú sa o mňa, ako hovorí Ady Hajdu, ako o praprastarú – je to až dojímavé,“ poznamenala nedávno v rozhovore pre Slovenku.
Dnes, v čase, keď sa všetko okolo nás obrovskou rýchlosťou mení, treba byť podľa herečky oveľa viac v strehu, aby sme si dokázali udržať rovnováhu. A práve divadlo má v tomto procese nezameniteľnú moc. „Je to veľké zodpovedné zrkadlo doby a človeka v ňom, pričom ten zostáva nezmenený, so svojím prídelom dobra a zla,“ usudzuje umelkyňa, ktorá okrem chvíľ v divadle najviac zo všetkého milovala tie, ktoré mohla tráviť s mužom jej života.
Osudové stretnutie so slovenským Dorianom
Výtvarníka Milana Veselého stretla v Aule VŠMU po premietaní filmu Diktátor Charlieho Chaplina.
