Pozri, tam je Dorian Gray, šepol jej Satinský. Zita Furková stratila dych a s Milanom prežila päť dekád
Fenomenálna herečka na svoju jedinú veľkú lásku nezabúda a žije naďalej tak, ako sa od neho naučila.
Tento rok oslávila 85 rokov, no vek v jej prípade nehrá žiadnu rolu – svojou neutíchajúcou energiou, autenticitou a láskou je Zita Furková pre mnohých stále veľkou inšpiráciou. Pre ňu samotnú bol najväčšou životnou inšpiráciou jej partner, výtvarník Milan, s ktorým v dobrom i zlom prežila dlhých 53 rokov. Na to, čo ju učil, myslí často dodnes a jeho múdrosť šíri ďalej. „Nič iné mi nezostáva, ako brániť jeho česť, pravdu, spravodlivosť, pokiaľ budem žiť,“ vyznala sa v divadelnom podcaste Hovory z Astorky ešte pred časom žena, ktorá dnes už pozná nielen návod na dobrý a láskyplný život, ale má i spoľahlivý recept na to, ako sa ľahko vyrovnať s unáhlenou dobou plnou stresujúcich situácií.
Narodila sa v Hradišti pod Vrátnom v srdci úpätia Malých Karpát a o tomto mieste dodnes hovorí ako o Bohom stvorenom raji. „Údolia, zarastené kopce Cigánka, Pliešky, Markovec, Suchánka, močiare vyparujúce síru, bažinaté lúky, záružlia s koncertom žiab. Taká je aj moja duša. Príroda je pre mňa magickou silou, vždy mi dobije dušu zadymenú civilizáciou,“ konštatuje obľúbená herečka, ktorú k láske k prírode viedla odmalička aj mama. „Vždy mi hovorila: ‚Keď ti je smutno, nehovor o tom nikomu. Človek Ťa vypočuje, no v hĺbke duše vysmeje. Choď do hory, dosýta sa vyplač, tá ti dá silu nádeje.‘,“ spomína si aj po rokoch na jej slová Zita, ktorá sa narodila počas druhej svetovej vojny a záblesky z nej sprevádzajú jej život dodnes.
Bolestné spomienky päťročného dieťaťa
„Pamätám si, keď som mala v roku 1945 päť rokov, vychádzali sme s mamou z úkrytu a prechádzali sme cez dvor, kde boli mŕtvi nemeckí vojaci, ktorých sme prekračovali. Mama mi zakryla oči a povedala mi, že ‚To sa iba hrajú na mŕtvych, neboj sa’,“ priblížila v podcaste Hovory z Astorky žena, ktorá si dodnes pamätá i na bunker či pivnicu v zemi, kde boli všetci natlačení i na vôňu karamelových cukríkov od tety Joji. Nezabudne ani na ženu v čiernom, ktorá jedného dňa prišla k ich plotu, aby jej otcovi oznámila, že mu Nemci zabili matku.
Okrem bolestných spomienok na vojnu však jej detstvo napĺňala i láska k herectvu. Tá v nej začala ožívať aj napriek tomu, že z nej otec chcel mať pôvodne výtvarníčku a veľmi sa o to zasadzoval – kupoval jej farby a palety a šepsoval jej dokonca plátna. Obaja rodičia ale sami prepadli vášni pre ochotnícke divadlo, preto sa nemôžeme čudovať, že rovnaký vzťah k hereckému umeniu postupne nadobudla aj Zita.
