Každý jeden z nás riskoval, spomína náš niekdajší kapitán.
„My sme sa ešte pred šampionátom na sústredení v Čechách dohodli, že na protest proti vstupu vojsk niečo urobíme. Niektoré návrhy, ako napríklad nenastúpiť na zápas, sme zavrhli, iné sme splnili. Zhodli sme sa, že ak vyhráme, nepodáme súperovi ruky,“ spomínal pre Šport24 Jozef Golonka, ktorý sa pred 8000 divákmi na štadióne postaral o legendárny moment. Medzi divákmi, medzi ktorými boli aj mnohí československí imigranti, víťazoslávne viali transparenty „Dnes vám nepomôžu ani tanky!“ alebo „My sa Rusov nebojíme a august im oplatíme!“.
Keď po prvej výhre 2:0 dohrala československá hymna, Jozef Golonka podal ruku len rozhodcom. So spoluhráčmi sa otočili, odišli z ľadu a súperom nepodali ruky. Jedným gestom dali svetu vedieť, že nesúhlasia s okupáciou Československa. „Každý jeden z nás však riskoval, že si poňho môžu kedykoľvek prísť,“ priznával Golonka, ktorý si dobre pamätá, že toto gesto sa do televízneho vysielania v Československu nedostalo. Ľudia sa však o tomto hrdinstve aj tak dozvedeli.
Československí hokejisti totiž prejavili odvahu nielen na ľade, ale aj po zápase, keď poskytovali rozhovory aj reportérom Rádia Slobodná Európa. Západné médiá tento čin opísali ako „hokejovú vzburu“ a ústnym podaním, ktoré zohrávalo v totalitnom režime kľúčovú úlohu, sa o tomto geste nakoniec dozvedeli takmer všetci. „Blahoželám k čestnému výsledku v reprezentácii československého hokeja!“ písal v telegrame samotný Alexander Dubček.
Keďže sa majstrovstvá sveta v tom čase hrali dvojkolovo, Československo sa so Sovietskym zväzom stretlo ešte raz. Pätica hráčov vtedy svoj protest posunula ešte ďalej. Vladimír Dzurilla, Jaroslav Holík, Jan Havel, Jaroslav Jiřík a Jan Suchý si prelepili páskou červenú hviezdu na dresoch. „Keď som chodil do školy, lev tam mal vždy korunku,“ povedal podľa MF Dnes v kabíne Jaroslav Jiřík. „Tak neviem, prečo tam teraz mám mať hviezdu,“ vysvetľoval pred zápasom, ktorý opäť dopadol víťazstvom 4:3 v prospech ČSSR.
„V Štokholme sme skončili tretí, vôbec to nevadilo, že sme neboli prví. Oslavovali sme, že sme dvakrát nabili Rusákov,“ spomínal Golonka, ktorého spolu s ďalšími hráčmi doma oslavovali ako hrdinov.
„Prahou sa ozývalo: Golonka na hrad! Ľudia manifestovali. Lietadlo nemohlo pristáť, pretože ľudia vybehli na dráhu. Boli sme oslavovaní viac, ako keby sme boli majstri sveta,“ vravel o chvíľach, keď po víťazstvách vyšli do ulíc tisíce ľudí a dlhé minutý volali hokejistom na slávu. Fanúšikovia merali cestu aj pred byty Dzurillu a Golonku, kde spievali hymnu. Po príchode domov ale Golonku čakalo prekvapenie.
