Psychoterapeutka Jana Žemličková: Z alkoholu robíme súčasť magického sveta, deťom dávame lízať penu z piva
Pozitívny vzťah k alkoholu sa začína pri detskom šampanskom a nealko pive.
V niektorom z vašich rozhovorov ste skonštatovali, že žijeme v najalkoholickejšom regióne sveta. Na základe čoho ste to takto vyhodnotili?
Vynechám teraz čísla o spotrebe alkoholu. Pripomeniem len, že žijeme v regióne, kde pitie vnímame ako samozrejmosť, zaužívanú normu aj s pocitom, že piť je slušné, ba až zdravé. S pitím máme vytvorené tradície, rituály, navzájom sa alkoholom obdarúvame, hostíme a „zbratávame“. Ten, kto nepije, je zvláštny, neprispôsobivý, chorý, chudák a musí často a opakovane vysvetľovať prečo. A tak prijímame alkohol do života, ako jeho súčasť a pritom zabúdame, aké dôsledky to môže priniesť.
Je nesprávne, ak človek s mierou a príležitostne požije alkohol? Kde je vlastne hranica medzi normálnym a rizikovým pitím?
Hranicu normálneho pitia a rizikového popíjania si meria každý vlastným metrom. Neexistuje všeobecné pravidlo pre vypité množstvo, frekvenciu popíjania, výber nápojov, čas. Sme ľudia a každý je inak uspôsobený aj pre konzumáciu alkoholu – osobnostne, geneticky, výchovou, životnými vzormi a mnohými ďalšími faktormi. Napokon, všetko sa dá racionalizovať. Jednoducho povedané, ak piť chcem, piť aj budem.
Ale predsa len, ako zistíme, že nám začína blikať výstražné znamenie, že sme za hranicou, z ktorej sa padá do závislosti? Vie to zaregistrovať každý?
Alkohol dokáže poskytnúť to, čo nikto iný neponúka – uspokojenie, pohodu a pokoj pri každom citovom prežívaní. Už tento kúzelný fakt predznamenáva, že oveľa rýchlejšie registrujeme jeho účinky na psychiku, ako budúce riziká pre svoje fyzické aj psychické zdravie. Preto človek nemá záujem riešiť to nepríjemné, čo môže nastať neskôr. Navyše, ak každý predpokladá, že uňho k tomu nikdy nedôjde. Je mu bližšie to, čo práve cíti ako negatívne skúsenosti.
Kedy je jasné, že ide o závislosť?
O závislosti hovoríme vtedy, keď človek stráca kontrolu nad užívaním a má tendenciu zvyšovať dávky a aj frekvenciu ako dôsledok tolerancie voči alkoholu. Psychická závislosť vzniká vtedy, keď nám navodzuje príjemné pocity a jeho neužitie, naopak, tie nepríjemné. Fyzická závislosť sa prejavuje abstinenčnými príznakmi.
Ako vravíte, alkohol patrí ku kultúre nášho života. Má našinec vôbec šancu prestaviť sa do iného „módu“ zvykov a postojov? Exituje na to nejaká rada, návod?
Návod, ako sa prestaviť do iného myslenia a postojov, jeden druhému dať nemôže. Dokonca aj skúsenosť je v tomto smere neprenosná. Ak by som mala vydolovať aspoň jedno odporúčanie, tak to najzávažnejšie znie: Nezostať ľahostajným, ak sa mi moje správanie prvý raz vymklo spod kontroly, alebo ak ma správanie mojej blízkej osoby, v súvislosti s konzumáciou alkoholu, trápi alebo mi prekáža. Treba sa poradiť a porozprávať s odborníkom. Mnohým boľavým situáciám sa tak môže predísť.
