Ľudí z Titanicu zachraňovala Júlia z Nitry. Slovenka na osudnom parníku našla aj lásku svojho života

Carpathia bola na svoju dobu pomerne pohodlnou loďou, ale nebola určená pre bohatých pasažierov. „Pôvodne mala ubytovacie jednotky iba pre druhú a tretiu triedu, pričom preprava týchto pasažierov bola druhou hlavnou úlohou vedľa transportu mrazených potravín. Na danú dobu bol ale ubytovací štandard vysoký, tretia trieda ponúkala fajčiareň, bar, miestnosť pre ženy,“ opisuje loď web Great Ocean Liners. Na plavidle mohlo naraz cestovať 200 ľudí v druhej triede a 1500 ľudí v podpalubí, medzi nimi najmä emigranti, ktorí išli z Európy do Ameriky za lepším životom.

Plač a ston

11. apríla vyplával parník z New Yorku a s viac ako 700 ľuďmi na palube smeroval do Rijeky, odkiaľ, paradoxne, kedysi emigrovala práve Júlia Červenková. Plavba bola bezproblémová, až kým telegrafista Harold Cottam náhodou nezachytil zúfalé volanie o pomoc z Titanicu. „Zavolajte ďalšiu smenu kuričov a choďte maximálnou rýchlosťou k Titanicu, dostal sa do problémov,“ vyhlásil kapitán Arthur Rostron, ktorý vedel, že od Titanicu ich delí 108 kilometrov a budú musieť prekonať „mínové pole“ v podobe obrovského množstva ľadovcov.

Prečítajte si tiež: Jediný Slovák na Titanicu chcel uniesť svoje dve deti. Michal posledné slová venoval nevernej žene

Hoci išli plnou parou vpred, na miesto tragédie prišli až po takmer štyroch hodinách – obrovský parník v tej chvíli už hodinu a pol ležal na dne oceánu. Júlia Červenková s ostatnými stewardkami na palube postupne pomáhala 705 zachráneným ľuďom. Zo záchranných člnov počuli tiché stony a plač, videli ženy, ktoré mali ruky plné modrín od lán, deky zase podávali deťom, ktoré prišli o rodičov.

Láska z parníka

„S ťažkosťami sme zvládali všetku prácu a utešovanie. Bolo strašné vidieť všetkých tých ľudí, ženy volajúce svojich manželov a deti, ktoré sa im stratili pred očami, a tu a tam osamelé deti, ktoré prišli o svojich rodičov,“ spomínal vo svojich pamätiach lekár, ktorý prijímal zachránených na palube.

Júlia mala v tom čase 26 rokov a na parníku sa musela obracať nielen ona, ale aj jej budúci manžel, o šesť rokov starší Vernon. Toho spoznala len krátko predtým, než prežili osudnú tragédiu.