Ľudí z Titanicu zachraňovala Júlia z Nitry. Slovenka na osudnom parníku našla aj lásku svojho života
Dvojica sa vzala rok po potopení Titanicu.
„Potápame sa!“ znela posledná správa z lode, ktorá mala byť napodobiteľná. Núdzový signál SOS z Titanicu bol posledným výkrikom do tmy, ktorý mohla zachytiť loď Californian vzdialená len 20 kilometrov. Radista ale pred ľadovcami vypol generátory a išiel spať. Loď pritom mohla zachrániť všetkých. O viac ako 100 kilometrov sa stal malý zázrak – telegrafista lode Carpathia sa chystal akurát spať, rozväzoval si topánky a prístroj mal ešte náhodou pri uchu, keď započul správu z Titanicu. „Plnou parou! Meníme kurz!“ skríkol kapitán Carpathie Arthur Rostron, ktorý priznal, že v tú noc jeho kormidlo viedla božia ruka. Zatiaľ čo iní na Carpathii vyľakaní hľadeli na severný obzor, jedna mladá žena dychtivo obchádzala kajuty, zbierala prikrývky a pripravovala jedlo a čaj pre tých 705 duší, ktoré ako zázrakom prežijú. Tou ženou bola Júlia Červenková z Nitry a ako uviedol exkluzívne denník SME – o jej príbehu dodnes nikto nevedel.
Z Nitry do New Yorku
Príbeh Nitrianky, ktorá zachraňovala ľudí z Titanicu, vypátral Košičan Pavol Horňák, ktorý sa zaoberá históriou východného Slovenska a širšieho regiónu. „Príbeh parníka Titanic ma, podobne ako mnohých ľudí, fascinoval už od detstva. Počas bádania som narazil na pani Júliu a strhujúci príbeh jej rodiny,“ povedal pre SME Pavol, ktorý sa pustil do detektívnej práce, ktorú by nejeden človek pri množstve slepých uličiek v bádaní vzdal.
Pavol Horňák zistil, že Júlia Červenková sa narodila v Nitre v roku 1886 ako piate zo šiestich detí Františka a jeho manželky Júlie. Rodina pôvodne žila v obci Mostová v dnešnom okrese Galanta, no päť rokov pred Júliiným narodením sa presťahovali do Nitry, kde sa jej otec zamestnal ako poštový doručovateľ.
To, či Júlia ovládala slovenčinu aj maďarčinu, nie je isté, no jasné je, že v zaostalom Uhorsku nevidela svoju budúcnosť vôbec jasne a tak si ako 20-ročná zbalila svoje veci a v roku 1906 emigrovala cez chorvátsku Rijeku do New Yorku. „Popis americkej imigračnej stanice na Ellis Island uvádza, že Júlia bola nízkej postavy, mala 150 centimetrov, mala tmavé vlasy a hnedé oči,“ popisoval pre SME Pavol Horňák a dodal, že po plavbe cez oceán sa Júlia zamestnala v spoločnosti Cunard a stala sa stewardkou na zaoceánskych lodiach. Ako emigrantka sa vraj musela pretĺcť, vynájsť a naučiť sa po anglicky, hoci tou rečou dovtedy nikdy nehovorila.
Láska z miesta tragédie
Júlia vystriedala prácu na niekoľkých lodiach, až kým sa na jar 1912 nestala súčasťou posádky lode Carpathia. Ani netušila, že 15. apríla v tom roku prežije udalosť, ktorá bude ľudí fascinovať ešte aj o desaťročia neskôr a že na lodi Carpathia spozná lásku svojho života.
