Židovského spolužiaka vytiahol z domu, čím mu zachránil život. Pán Ladislav odmietol ustúpiť aj komunistom

Po úvodnej skôr pedagogickej činnosti dostal za úlohu prezentovať sa vedeckou prácou na tému ekonomiky Slovenska v rokoch 1918 – 1928. Prácu posudzoval jeden odborník a dvaja straníci. Recenzné posudky však neumožnili prácu publikovať: „Súdruh, dokázali ste opak toho, čo ste mali dokázať. Že na Slovensku sa zlepšoval život.“ Odborník, s ktorým mal Ladislav priateľské vzťahy, ani slovo nepovedal o obsahu, len konštatoval, že málo cituje Stalina. Tým s vedou skončil a po krátkom období, keď pracoval na SAV ako tajomník predsedu tejto inštitúcie, mu bola ponúknutá práca v redakcii časopisu Roháč.

Už rok po nástupe do humoristicko-satirického časopisu Roháč sa stal zástupcom šéfredaktora a mal na starosti konzultácie s cenzormi. „Niekedy nám zobrali také materiály, že sme ich nevedeli nahradiť, lebo sme neboli prichystaní, že nám obálku vezmú napríklad.“ Napriek prísnej cenzúre toho obdobia sa nikdy nestalo, že by im vzali viac ako 10 percent obsahu, hoci viacerí autori boli nútení písať pod pseudonymom. V roku 1966 bol Ladislavovi pridelený byt v Bratislave a tak opustil svoju rodnú Trnavu.

Predzvesť augustových udalostí

Uvoľnenie počas Pražskej jari bolo vnímané veľmi pozitívne. Organizovali viaceré čitateľské besedy na vidieku a nosnými témami v Roháči sa stali udalosti, ktoré istým spôsobom predznamenávali a varovali pred tým, kam by tento politický a spoločenský odmäk mohol smerovať. V tom období sa stretávali aj so spisovateľmi západného sveta a vnímali ten obrovský rozdiel medzi Roháčom a zahraničnými periodikami. „To stretnutie v 68. roku bolo pre nás poučné v tom, že Sovieti ostávajú Sovietmi, že s nimi nie je reč. Čo sa aj ukázalo za chvíľu.“ A hoci bola v 68. roku zrušená cenzúra, osobnostne sa jej nevedeli zbaviť. „Viete, tá autocenzúra bola zažratá v koži, takže aj keď bolo voľno, tak ten, čo písal, mal to niekde v podvedomí.“

Prečítajte si tiež: Ako trojročný prišiel o mamu, streľby sa už ani nebál. Jozefa Moravanského smrť sprevádzala po celý život

Krátko po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa v Roháči snažili držať Dubčekovskej línie, ale čoskoro pochopili, že sa táto éra končí. Vedenia časopisu sa chopil Ladislav, ale v redakcii zotrval len do roku 1973. „Ja som dal výpoveď v 69. roku, napísal som, že som stratil politickú legitimáciu, aby som mohol túto funkciu zastávať a riaditeľ si to prečítal a napísal mi list: Odmietam prijať vašu výpoveď. Máte naďalej viesť časopis. Dôvod, ktorý uvádzate, nie je dôvodom na rozviazanie pracovného pomeru.“ Keď odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy a Poučenie z krízového výboru, chceli mu dať výpoveď, ale on im ukázal práve tento list. Napokon ho v redakcii nechali, ale len na pozíciách, na ktorých neprichádzal do kontaktu s inými. „Takto som tam vegetoval do toho 73. A to boli také veľmi príjemné časy pre mňa.“

Po finálnom prepustení sa nevedel pár mesiacov zamestnať Po troch mesiacoch, keď mal neplatenú dovolenku, mu našli miesto v učtárni v redakcii Pravda, ktoré vydávalo aj časopis Roháč, za najnižší plat, hoci mal najvyššie vzdelanie. Zotrval tam 16 – 17 rokov, počas ktorých nesmel publikovať, učiť, hoci mal na to vzdelanie. V tomto období začal študovať ekonomiku Slovenska od roku 1848 až po socializmus – potichu, sám.

Kolektívne nadšenie s kľúčmi

O udalostiach novembra 1989 vedel od prvého dňa, lebo sledoval viedenskú televíziu, ktorá vysielala aj o udalostiach v Prahe. V tom období udržiaval časté osobné kontakty s Ladislavom Ťažkým. „A ten mal kontakty na Prahu, takže sme si vymieňali poznatky, kam to ide. A z toho zákulisia pražského vedel, kade sa to bude uberať. Bol som v obraze, kvázi.“ Hoci Ladislav na tribúnu počas verejných zhromaždení nechodil, zúčastňoval sa ich ako divák. „Bolo to také kolektívne nadšenie s kľúčmi. Vnímal som to ako pokojný prechod do iného sveta.“ Po roku 1989 mu časopis Roháč ponúkol návrat, ale už to odmietol, v tom čase už bol penzistom. „Ja dodnes mám socialistickú penziu.“