Židovského spolužiaka vytiahol z domu, čím mu zachránil život. Pán Ladislav odmietol ustúpiť aj komunistom
Pre Post Bellum vyrozprával celý svoj príbeh.
„Tak to je taká príhoda, ktorú rada rozprávala, že ako vítala republiku.“ S oteckom sa zoznámili vďaka mamičkinmu bratovi a spoločnej záľube v poľovaní. Hoci otecko celý život pracoval na súde, k zlomu došlo v 50. rokoch. „Viete, robiť na súde v 50. rokoch, to bola záťaž na svedomie. Otec to neznášal, chodil domov zničený, utrápený a nakoniec mu jeden jeho priateľ – lekár, hovorí, čo keby som ťa vypísal?“ Posledný rok práceneschopnosti mu síce znížil penziu, ale nemusel byť účastný politických procesov proti obyčajným ľuďom, ktorí v 50. rokoch neodovzdali štátu z úrody to, čo mali.
Ladislav bol jediným dieťaťom svojich rodičov a svoje detstvo trávil v dome na okraji Trnavy, ktorý otecko kúpil v roku 1932. „Moje detstvo sa spája s tetičkami, ktoré sa snažili o mňa starať.“ Rodiny s deťmi sa do tejto časti mesta začali sťahovať až po roku 1938. V tom čase už navštevoval ľudovú cirkevnú školu a po štvrtom ročníku, v roku 1939, nastúpil na osemročné gymnázium.
Zo školských čias sa mu uchovali spomienky na Krištáľovú noc z 9. na 11. novembra 1938. Spomína si, že cestou do školy videli pomaľované obchody, najmä veľký židovský obchod na námestí Halle. Tento akt zo strany antisemitov však na škole odsudzovali, hoci v slovenskej spoločnosti bola silná klérofašistická línia antisemitizmu. Učiteľ im na vyučovaní vravel: „Videli ste, čo sa deje? Ale to je naša hanba.“
Vojnu proti Poľsku nevnímali ako vojnu
Vyhlásenie vojny proti Poľsku vnímali spočiatku v Trnave ako spravodlivý akt vo vzťahu k územiam Slovenska, ktoré Viedenskou arbitrážou pripadli nášmu severnému susedovi. V opačnej optike však vnímali represálie voči židovskej komunite. Počas prvej vlny transportov v roku 1942 odviedli ich susedu s dvoma dcérami. „Tak pre tú prišlo auto, také polonákladné, relatívne malé.“ Ladislav si spomína aj na ich lživé argumenty: „‘Budete tam žiť medzi svojimi, nikto vám nebude nadávať.‘ Presvedčili ju, že jej tam bude dobre. A sme tak troška verili aj my.“
Po potlačení Slovenského národného povstania boli na jeseň 1944 obnovené transporty Židov do koncentračných táborov. „Tí, čo rozpútali SNP, nemysleli na Židov.“ Prezidentské výnimky stratili platnosť a tým aj Židia ochranu pred deportáciami. Ladislavovým gymnaziálnym spolužiakom bol chlapec židovského pôvodu Peter. Jeho rodičov deportovali jedného dňa o štvrť na deväť ráno, kým bol Peter v škole. Cestou zo školy videli pred ich domom nákladné auto a osobné auto, z ktorého vystúpil nemecký generál a množstvo vojakov.
„Peter, nepozeraj sa tam, ideme ďalej.“ Peter sa priečil, šiel dnu medzi Nemcov, ale Ladislav ho zdrapil a vyviedol von. Rodičia zmizli, rovnako ako aj ostatní z ich ulice. „Všetko zmizlo.“ Kolektív susedov sa o Petra postaral. Musel sa skrývať u Ladislavovej tety, hoci bol pokrstený. „Na tom mieste, kde sme zachraňovali nemeckú rodinu, sme zachraňovali aj židovského chlapca.“ Krátko pred touto udalosťou, len pár hodín po vypuknutí SNP, 30. septembra 1944, u nich na dverách zaklopala nemecká rodina a prosili o úkryt. O piatej popoludní však už boli v meste Nemci a oni sa vrátili domov.
Nepredstavuje sa ako inžinier
Po maturite v roku 1947 nastúpil ešte za buržoázneho systému na Vysokú školu komerčného inžinierstva, ale škola vydržala len rok. Komunisti ju zmenili. Na škole ostali, lebo dúfali, že nástupom obdobia budovania socializmu sa nič nezmení, ale opak bol pravdou. „Nikdy v živote som sa nepredstavil ako inžinier, lebo si myslím, že to nie je toho hodné. Vedomosťami žijem z gymnázia.“ Po ukončení vysokoškolského vzdelávania sa zamestnal na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied.
