Z troch osudových žien si nezobral ani jednu. Legendárny chatár Viktor Beránek je nakazený vírusom slobody
Oblek si kúpil pre úplne inú príležitosť ako sobáš.
„K našej bytovke prichádzalo auto. Musel som zmiznúť. Vzal som veci, mama mi podala nejaké peniaze a cez pivnice som zadným východom vybehol do lesa. V tej istej chvíli príslušníci ŠtB kráčali hore k nášmu bytu, aby ma zatkli a odviedli. Pamätám si na ten pocit, ako som bežal lesom, ako mladá srnka, na chrbte mi nadskakoval ruksak. Bol som spokojný, dokonca šťastný a vôbec som nepremýšľal nad tým, čo bude potom,“ spomínal vo svojej knihe Viktor Beránek, ktorý išiel peši až do Svitu, odkiaľ nasadol na vlak do Martina.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/groups/SkupinaVysokeTatry/posts/2672365989636443/
Budeme ti hovoriť Kristus
Keď sa vrátil po týždni domov, na krku mu visel paragraf, vyhodili ho z práce a tušil, že keď si nenájde rýchlo nejakú robotu, obvinia ho aj za príživníctvo. S takouto dvojkombináciou by si mohol posedieť aj päť rokov. Jedného dňa sa išiel prejsť na Zbojnícku chatu, kde mu pri hrnčeku s teplým čajom napadlo, že by mohol robiť horského nosiča, hoci sa mu tá práca zdala nesmierne ťažká. V tej chvíli to bolo ale jediné východisko z jeho neľahkej situácie.
„Máš také dlhé vlasy, tak ti budeme hovoriť Kristus,“ rozhodol chatár, ktorý ho prijal za horského nosiča. Viktorova mama s týmto rozhodnutím nebola spokojná, pretože si myslela, že nosiča môže robiť len človek, čo nič iné nevie. „Jedného takého hlúpeho som poznala a ty si druhý,“ vyčítala Viktorovi, ktorý svoje rozhodnutie nezmenil ani po dvoch rokoch strávených na vojne pri Chomutove, práve naopak. Oddelený od sveta ostatným drôtom si uvedomil, akú slobodu ponúkajú Tatry a keď sedel vo vlaku domov, nešiel k rodičom, ale rovno na Zbojnícku chatu.
Prečo sa neoženil
„Hory sú pre mňa, a možno aj pre iných, liečebný ústav. A pre niektorých i polepšovňa. Na chate hovoríme, že keď si niekto dá na Štrbskom plese na chrbát ruksak a vydrží štyri hodiny šliapať na Rysy, tak môžem vám povedať, že na chate mu ani nenapadne, aby sa hádal a robil zle. A keď dostane hrnček čaju, je vďačný a poďakuje. V tom je sila hôr,“ vysvetlil v rozhovore pre Život Viktor Beránek, ktorý sa v roku 1977 stal chatárom na Chate pod Rysmi a odvtedy svoj život delí na „ten hore“ a „ten dole“. Nikdy pritom neplánoval, že by na chate ostal navždy. „My, ľudia žijúci v horách, sme svojskí. Nakazil nás vírus slobody,“ opakuje Viktor Beránek, ktorý sa nikdy neoženil, hoci mal tri dcéry s tromi partnerkami.
