Ľudia si myslia, že v kláštore končia len trosky. Sestra Anna rozoberá s Bohom aj chlapov a miluje tanec
Byť mníškou neznamená, že musíte do konca života žiť len so zopätými rukami a potláčať svoj prirodzený temperament, hovorí.
Pôsobí ako hlavná kaplánka v pražskej Nemocnici Milosrdných sestier svätého Karla Boromejského a v kongregácii boromejok žije už 14 rokov. To, že sa rozhodnete zostať naplno verný Bohu, podľa temperamentnej sestry Anny Venduly Malichovej ani zďaleka neznamená, že stratíte svoju predošlú identitu. Práve naopak. Pre český magazín Žena a život opísala najväčšiu krízu, ktorou si ako mníška prešla, otvorene hovorí o láske a prezradila aj to, ako si pomáha, keď ju znenazdajky prepadne hnev.
Boromejka je vždy tam, kde sú chorí a trpiaci, tí, ktorí potrebujú pomoc a útechu, a všade tam, kde sa krváca z rán tela a duše. To hovorí citát z úvodnej stránky ich webu a ako hovorí Anna, je to skutočne tak.
„U boromejok ma oslovil ich spôsob poňatia milosrdenstva, nejakým spôsobom sa ma to dotklo. Milosrdenstvo, ako mu rozumiem ja, totiž súvisí s odpustením a s rešpektujúcim prijatím druhého človeka,“ vysvetľuje sestra, ktorá požiadala o prijatie k boromejkám, keď mala 32 rokov. Pracovala vtedy vo firme, kde viedla personálne a finančné oddelenie v Česku a čiastočne na Slovensku a za sestrami začala jazdiť ako manažérka. „V rámci zoznamovacieho času som sa najskôr stretávala s jednou sestrou, potom som niekoľko mesiacov navštevovala ich i komunitu vo Frýdku-Místku, a potom som podala v práci výpoveď a požiadala som ich oficiálne o vstup,“ opisuje svoje začiatky v sesterskom ráde.
Prijatie medzi boromejky však nebolo také ľahké. Celý proces trval desať rokov, mal niekoľko fáz a zahŕňal i sedenia s psychológmi. „Asi najväčšou krízou som si prešla v jednej z prvých etáp,“ priznáva Anna, ktorá prvý rok nesmela používať mobil a kontakt s rodinou mohla mať len raz mesačne. „Trávenie času sama so sebou bolo veľmi intenzívne. V jednej chvíli som dokonca začala pochybovať, či Boh vôbec existuje,“ vyznala sa boromejka, ktorú rodičia k viere nikdy príliš neviedli, inklinoval k nej akurát jej dedko, ktorý však zomrel, ešte keď bola Anna v puberte. „Nemala som ani veriacich priateľov a celý duchovný svet mi bol vzdialený. Keď som bola na vysokej škole, kamarátka ma poprosila, aby som jej šla na svadbe za svedka, potrebovala niekoho pokrsteného. Vtedy som premýšľala, či sa to vôbec počíta, keď som nebola v kostole, ani nepamätám,“ smeje sa dnes s odstupom času Anna. Potom sa v nej však niečo zmenilo a i keď naďalej žila ako všetci vôkol nej, Boha začala postupne vnímať čoraz viac. „Mala som aj partnera, no postupne sa naše cesty začali rozchádzať a tá moja smerovala viac k tomu hore,“ priznáva spokojne.
Jasné pravidlá
V kongregácii platia jasné pravidlá. „Sľúbili sme život v milosrdenstve, čistote, poslušnosti a chudobe. Naše pravidlá nám ‚uvoľňujú ruky‘ pre život s Bohom, pre život pre druhých ľudí. Nežijeme v núdzi, skôr by som povedala skromne. Každá máme svoje zamestnanie, ale peniaze idú na spoločný účet. Keď si potrebujem kúpiť nové topánky, musím požiadať sestru predstavenú. Nosíme habit, ale sú výnimky, keď ho môžeme odložiť, napríklad pri športe. Nemá ho ani sestra na operačnej sále,“ hovorí Anna.
„Nemáme spoločný budíček, záleží na našom zamestnaní; vstávame tak, aby sme pred službou mohli stráviť nejaký čas v modlitbe. Každý deň chodíme na omšu a celkovo tak trávime modlitbami asi tri hodiny denne. V priebehu každého dňa máme priestor aj na mlčanie a raz za mesiac prežívame v tichu celý deň,“ pokračuje sestra, ktorá vraj tomuto pravidlu prichádza čoraz viac na chuť. „Keď sa v nemocnici denne stretnem s toľkými ľuďmi, rada potom pobudnem v tichu s Bohom,“ hovorí boromejka.
