Váš dom zničila bomba, oznámil farár jej rodine. Mladej Gabriele oči otvoril až výlet do zahraničia
V živote sa riadi heslom, že neexistujú problémy, existujú len riešenia.
Na tretí deň prišli do dedinky Koprivnica. V dome s tromi izbami žila pani so svojou dcérou, manžela mala v Amerike. Rodinku milá domáca ubytovala v zadnej izbe. Ona s dcérou bývali v strednej izbe a v prednej nemecký farár so svojím pomocníkom. Farár chodil dávať posledné pomazanie na front umierajúcim vojakom. Po troch neistých mesiacoch, 25. januára, bola oslobodená Revúca aj Stropkov. Deň predtým, presne na Štedrý deň, prišiel farár zo Stropkova so správou, že dom Sabolovcov zrovnala so zemou bomba. Tým, že tadiaľ prechádzal front smerom od Dukly, Stropkov bol takmer celý zničený. Dukla, Svidník, tam boli veľké boje. Asi 12 kilometrov vzdialenú dedinu Tokajík vypálili skoro celú.
Dvoch z nich oddelili od rodiny i od seba
Rodinu načas prichýlila jedna rodina asi o tri domy nižšie a stali sa z nich rodinní priatelia na celý život. Pravdepodobne z Červeného kríža prišla ponuka, že rodiny, ktoré stratili bývanie, môžu svoje deti na obdobie jedného roka umiestniť do náhradných rodín. Mária mala vtedy jedenásť rokov. Jej mama dala súhlas, aby si ju a mladšieho brata Števka takto osvojili rodiny z Čiech. Starší brat Ján ostal pomáhať otcovi so stavbou domu. Nákladné autá odviezli dvoch súrodencov do Prešova a odtiaľ ďalej vlakom.
Neďaleko Prahy zriadili niečo ako záchytné zariadenie či zotavovňu, kde bolo veľa detí zo Slovenska. Po dvoch mesiacoch ich odviezli na plzenskú vlakovú stanicu. Všetky deti postavili do radu. Bolo tam plno ľudí, ktorí si ich chceli osvojiť. Mamku si vzal starší bezdetný pár z Plzne. Obľúbili si ju a po roku si ju chceli adoptovať, s čím jej mama, samozrejme, nesúhlasila. Časť novopostaveného domu už bola obývateľná a tak sa Mária vrátila domov. Asi po dvoch mesiacoch sa vrátil aj Števko. On nemal toľko šťastia na náhradných rodičov. Deväťročného chlapca využívali na prácu na statku v Karlových Varoch.
Telom sa snažila brániť roľu, ktorá ich živila
I keď boli starí rodičia chudobní, všetkým deťom okrem Márie dali vzdelanie. Tým, že bola jediná dcéra, pomáhala v domácnosti a na statku, starala sa o súrodencov. Jej najstarší brat študoval v Petrohrade a stal sa uznávaným geológom. Ona mala v osemnástich začať pracovať v cukrárni. Neprijali ju z dôvodu, že jej rodičia nechceli vstúpiť do družstva. Obaja celú kolektivizáciu ťažko prežívali. Neúspešne ich chodili presviedčať agitátori, potom im zvyšovali kontingenty. Museli odovzdávať pšenicu, mlieko aj mäso. Gabrielina stará mama sa dokonca hodila na roľu, aby uchránila, čo ich živilo. Nakoniec však stupňujúcemu sa nátlaku podľahli a pozemky odovzdali do spoločného vlastníctva.
Starý otec potom robil na družstve až do dôchodku. Mária sa rozhodla odcestovať s kamarátkami za prácou do Ostravy. Zamestnali sa v detskom domove ako pomocnice v kuchyni a chyžné. V tom období sa zoznámila s budúcim manželom Jozefom. V Ostrave žila veľká slovenská komunita a usadil sa tam aj brat Štefan. Zaľúbenci radi chodievali tancovať na Kaplanku. Vzali sa v roku 1957 po Jozefovom návrate zo základnej vojenskej služby.
Bezstarostné detstvo narušili tanky
Manželia v Ostrave ani po troch rokoch nedostali byt, a tak sa vrátili do Stropkova. V roku 1960 sa im narodil syn Jozef. Jozef st. sa zamestnal v hutných stavbách počas výstavby Hutného kombinátu (HUKO, Východoslovenské železiarne). V roku 1962 dostali v Košiciach jednoizbový byt na slobodárni. O pár dní na to sa narodila Gabriela. Jej detstvo bolo veselé. Hrávali sa na dvore, chodili do parku na Letnej, na prechádzky na korzo, do cukrárne a na zmrzlinu.
