Váš dom zničila bomba, oznámil farár jej rodine. Mladej Gabriele oči otvoril až výlet do zahraničia
V živote sa riadi heslom, že neexistujú problémy, existujú len riešenia.
Život matky Gabriely Borošovej ovplyvnila Karpatsko-duklianska operácia počas 2. svetovej vojny. Rodina s deťmi musela opustiť domov. Ich dom zrovnala so zemou bomba, preto Gabrielinu mamu a jej brata umiestnili na rok do náhradných rodín. Gabrielin život bol zas ovplyvnený komunistickým režimom. Hoci mala vynikajúce známky, kvôli tomu, že navštevovala hodiny náboženstva, ju neprijali na gymnázium. Nakoniec ju prijali len na Strednú priemyselnú školu chemickú, a to len preto, aby naplnili stav.
Domček ako z múzea
Gabriela Borošová, rodená Sabolová, sa narodila 3. marca 1962 v Košiciach. Mama Mária (1934) a otec Jozef (1936) pochádzali z východného Slovenska. Maminu starú mamu Máriu Trifon si manžel priviedol z Francúzska počas 1. svetovej vojny, v ktorej bojoval.
Otcov rodný dom v Dubinnom (okres Bardejov) vyzeral presne tak, ako môžeme vidieť v múzeách. Bol celý modrý, s drevenými hradami a so slamenou strechou. Gabriela si pamätá, že v ňom bol neskutočne dobrý vzduch. Starého otca nepoznala. Zomrel, keď mal Jozef iba deväť rokov a odvtedy mali ťažký život. Keď už nevedeli z čoho žiť, mama poslala Jozefa k sestre do dedinky Svinišťany v Čechách. Po troch rokoch odišiel do Brna, kde sa vyučil za strojného zámočníka. Potom začal pracovať v Novej bani K. Gottwalda v Ostrave. A práve v Ostrave spoznal Máriu, mamu našej pamätníčky.
Museli ujsť pred prichádzajúcim frontom
Máriini rodičia žili v časti Stropkova zvanej Bokša. Stará mama robila kostolníčku, starý otec zvonil na kostolné zvony a viedli poľnohospodársky spôsob života. Čo si dopestovali, z toho aj žili. Kupovali iba cukor. Počas vojnového stavu museli odvádzať nejaké dávky jedla, ale nemali sa zle, nehladovali. V období 2. svetovej vojny im stravu zabezpečovali najmä hospodárske zvieratá. Mária Gabriele veľmi často spomínala, že počas SNP ich navštívili nejakí komisári s tým, že musia opustiť svoje domy, pretože cez Stropkov prejde front.
V druhej polovici roku 1944 sa hocikedy stalo, že pri pasení kravičiek museli utekať a zaháňať dobytok do lesa pred bombardérmi. Po týchto zážitkoch Mária nevedela asi štyri roky spať. Stále sa strhávala zo sna a počula bombardovanie. V septembri vypukla Karpatsko-duklianska operácia. Skoro celá Bokša už bola evakuovaná. Ostali tam len asi štyri rodiny a tá Máriina medzi nimi. Vtedy sa totiž narodil jej brat. Mal len dva týždne, keď museli opustiť svoj domov. Starký zistil, že v 25 kilometrov vzdialenej dedine Koprivnica by ich prichýlila jedna rodina. Dvakrát išiel lesom s koňmi. Najprv previezol zvieratá a krmivo, aby nezahynuli od hladu, nakoniec rodinu.
Strastiplná cesta za bezpečím
Na voze sa viezol dvojtýždňový Miško a jeho štvorročný brat. Mamka pamätníčky mala vtedy desať rokov. Ona a o dva roky starší brat Ján kráčali pešo za vozom. Bolo koncom novembra, husto pršalo, všade bolo mokro. Pri brodení cez rozvodnenú Ondavu sa takmer utopili. Prešli asi šesť kilometrov do dedinky Vyšná Olšava, kde prenocovali v nejakej stodole. Druhý deň k večeru dorazili do Giraltoviec. Malý braček cestou plakal, stále pršalo a všetci boli mokrí. V Giraltovciach ich prichýlili na stanici Červeného kríža.
