Ako 14-ročná vstúpila do kláštora, lebo uverila v ilúziu. Petra až po tragédiách zistila, čo je to láska
Z kláštora ju vyhodili pre pomstu.
„Asi každý tínedžer hľadá lásku a ja som jednoducho uverila, že tá najväčšia láska je v Bohu,“ povedala v Českom rozhlase Petra Dvořáková, ktorá si myslela, že všetci ľudia v kláštore sa budú správať ako vzorní kresťania – láskavo a úctivo, no rýchlo narazila na realitu. „Kláštor bol pre mňa takým začiatkom poznania dezilúzie o cirkvi a viere. Rýchlo som zistila, že kláštor je zoskupením 50 až 60 žien, ktoré si idú možno ešte viac na nervy ako členovia v rodine. Zistila som, že tam fungujú úplne bežné vzťahové problémy ako všade inde a možno ešte vážnejšie, pretože sa dejú akože v mene lásky, kresťanstva a autority,“ vysvetľovala. Hoci bola len tínedžerkou, pochopila, že prešla z blata do kaluže a okrem toho musela v kláštore drieť ako kôň.
Vyhodili ju bez vysvetlenia
„My sme prišli do Rajhradu úplne rozbombardovaného po vojakoch, kde nebolo nič. Ani poriadne záchody, žiadna teplá voda, postele boli vojenské preležané drôtenky. Bola to drina, nekonečná drina,“ spomínala v rozhovore pre iDNES.cz.
„A pretože tam boli len starenky a chýbala stredná generácie, my štyri mladé dievčatá sme dreli ako kone, vyložene ako murári a stavebné robotníci. Robili sme výkopy a tie najťažšie práce. Tam som sa naučila pracovať,“ vravela bývalá rehoľná sestra, ktorá v kláštore prežila štyri roky svojho života, až kým ju nevyhodili.
Stret s realitou
Keď ju vyhadzovali, nepovedali jej ani dôvod – jedného dňa jednoducho prišli za ňou a povedali jej, že tam už nesmie byť. Príčinu sa dozvedela až po rokoch. „Keď som písala svoju prvú knihu Premenené sny, oslovila som jednu bývalú sestru, či by mi nedala rozhovor. Nedala, ale výborne sme si pokecali. Prezradila mi, že sa mi kedysi za niečo chcela pomstiť,“ spomínala.
