Ako 14-ročná vstúpila do kláštora, lebo uverila v ilúziu. Petra až po tragédiách zistila, čo je to láska

Mala len 14 rokov a keď doma povedala, že vstupuje do kláštora, nikto jej na to nič nepovedal. Bola to Božia vôľa. „Až teraz spätne vidím, že to bola moja potreba si v tej veľkej frustrácii naplniť potrebu lásky,“ hovorí populárna česká spisovateľka Petra Dvořáková, ktorá svoju skúsenosť s dospievaní v kláštore popisuje v novom románe s názvom Návrat. Jedna z najpredávanejších autoriek toho ale v živote prežila omnoho viac - bojovala s anorexiou, dva roky bola so synom na onkológii a tragicky prišla o partnera. Napriek všetkému nikdy nestratila vieru, hoci z kláštora ju jedného dňa bez vysvetlenia vyhodili.

Mama z nej chcela poslušné dievčatko

Keď sa povie šťastné detstvo, predstavuje si rodičov, ktorí dieťaťu dajú porozumenie, počúvajú ho, maznajú sa s ním a príjmu ho vždy, nech je akékoľvek. „Ja som také detstvo nemala,“ spomínala v relácii 13. komnata Petra Dvořáková, ktorá bola prostredným dieťaťom, ktoré vždy muselo byť aspoň také dobré ako jej staršia sestra.

Prečítajte si tiež: Dvanásť rokov bola v kláštore: Žili sme ako ženy v stredoveku. Raz mi došlo, že tam už nemôžem zostať

„Rodičia nemali konflikty medzi sebou, ale myslím si, že moja mama si niesla veľmi veľa tráum zo svojho detstva a veľmi sa to podpisovalo na našej výchove,“ vysvetľovala Petra, ktorá od mamy potrebovala bezhraničné prijatie, ktoré jej nedokázala ale dať. Petra bola odjakživa temperamentná, neposedná a nie tá poslušná dcéra, ktorou bola jej staršia sestra a ktorú sa z nej za každú cenu snažila spraviť jej mama.

Lásku hľadala v kláštore

Petrine ťažkosti z neprijatia v trinástich rokoch vyústili do anorexie, ktorú si jej okolie ani nevšimlo. „Anorexia sa nezačne prejavovať telesne, ona najskôr začne fungovať mentálne, keď človek začne cítiť uspokojenie z hladu. Cíti, že je príjemné hladovať, je príjemné byť chudá a okolie to začne oceňovať,“ vysvetľovala Petra Dvořáková, ktorá útechu nachádzala v novoobjavenej viere a ako 14-ročná sa rozhodla odísť z domu rovno do kláštora.

„Moja cesta do kláštora bola daná mojím stretnutím s cirkvou, ktoré mi prinieslo jednu veľkú ilúziu – presvedčenie, že ľudia v cirkvi sú dobrí a že tam nájdem lásku, ktorú hľadám,“ vravela Petra, ktorú do kláštora prijali po revolúcii veľmi radi, pretože v ráde chýbala mladá krv. Rodičia jej rozhodnutie brali ako božiu vôľu a tej sa nemá odporovať. Až po rokoch dokázala priznať, že sa dostala na miesto, kde ju kŕmili strachom.