Vlastná mama ho považovala za skrachovanca. Peter Pišťanek roky bojoval o lásku, ktorá sa nedáva za odmenu

Nebol to žiadny kaviarenský typ a intelektuálnym debatám o umení a literatúre sa skôr vysmieval. Radšej sa v reštaurácii schuti najedol, ako by nad maličkým stolíkom múdro usrkával z kávy, píše o ňom Peter Darovec v úvode knihy On, Pišťanek. No napriek tomu, že sa Peter Pišťanek nikdy nevyvyšoval a na nič nehral, keď začal hovoriť, druhí ho nedokázali prestať počúvať.

Slovensko dovtedy nepoznalo talent, ktorý by mu bol podobný a on si svoje rozprávačstvo si do poslednej chvíle užíval a pristupoval k nemu nanajvýš zodpovedne. „Vnímam pozíciu spisovateľa ako šaška, ktorý má za úlohu svoje publikum pobaviť a popri tom mu niečo závažné povedať,“ napísal kedysi pre Denník N muž, ktorý odišiel z tohto sveta tragicky a priskoro, no na odkaz ktorého sa budeme ešte dlho odvolávať.

Silné puto k dedkovi

Vyrastal v Devínskej Novej Vsi a na detstvo si spomína s úsmevom hlavne vďaka svojím starým rodičom.

„Som jedináčik a okrem toho som sa mojim rodičom narodil dosť neskoro, otec už mal dávno po tridsiatke. A keďže obaja boli zamestnaní a okrem toho stavali rodinný dom, cez deň sa o mňa starali starí rodičia. Tí bývali v tej istej bytovke, len naproti cez chodbu. Ak bolo moje detstvo idylické, tak vďaka nim,“ povedal kedysi pre SME. Keď mal však Peter len desať rokov, milovaný dedko mu zomrel na infarkt. „Vtedy sa mi doslovne zrútil svet a ostal som ako kôl v plote. Stratil som totiž svojho najväčšieho spojenca a zástancu. Prinajmenšom tak som sa cítil. Starí rodičia znamenali pre mňa všetko na svete, veľmi som ich ľúbil,“ vyznal sa Pišťanek, ktorý vždy obdivoval, ako títo dvaja ľudia ľudia spolu fungujú. 

„Zvláštne je, že fungovali len v páre. S dedom som bol schopný komunikovať aj úplne samostatne, ale babičku som vždy bral skôr ako jeho doplnok. Navyše, na rozdiel od skôr realisticky založenej babičky, dedo bol vybavený veľmi okrídlenou fantáziou a práve on ma naučil, že človek môže ohýbať realitu a fantáziu, ako chce,“ poznamenal spisovateľ, ktorý jasne zdedil po dedkovi aj svoj rozprávačský talent. Dedko totiž vedel veľmi dobre rozprávať aj rozprávky.

„Dokázal ich rozprávať doslova na objednávku. Keď ma ako dieťa niečo zaujalo, napríklad lety do kozmu, UFO či transplantácie srdca, čo boli také hity šesťdesiatych rokov, on to dokázal do svojich rozprávok zakomponovať. Spolu sme si vytvárali virtuálny svet, nekonečný seriál s postavičkami, ktoré prechádzali z rozprávky do rozprávky. Dakedy vtedy som si uvedomil, že človek si môže vymyslieť, čo chce, a môže si vymýšľať aj vlastné rozprávky a príbehy,“ vyznal sa talentovaný spisovateľ. A nič iné mu napokon po dedkovej smrti ani neostávalo, a tak už vo štvrtej triede na základnej škole zahodil túžbu stať sa rušňovodičom či zverolekárom a pod dojmom kníh a filmov začal písať svoje prvotiny.

Prečítajte si tiež: O dievčatá sa v Bratislave nebijeme, povedali mu. Spevák Schelinger skočil do Dunaja a utopil svoj talent

Gymnázium mu nesadlo

S jeho umeleckým smerovaním však rodičia stotožnení neboli, predstavovali si ho ako inžiniera v tehelni a nakoniec ho aj presvedčili, aby šiel namiesto umeleckej priemyslovky na gymnázium, čo bol vskutku nešťastný ťah. Už samotná budova gymnázia pôsobila totiž na Petra depresívne a nesadlo mu ani učivo ani spolužiaci. „Ja ako dysnumerik a úplne neexaktný typ človeka som sa musel zaoberať matematikou, fyzikou a chémiou a spolužiaci sa mi zdali akísi detinskí. Ťahali dievčatá za vlasy, dávali im podnožky, boli smiešni,“ spomína si Pišťanek, ktorý mal v tom čase za sebou už prvý ozajstný ľúbostný vzťah.