Ako trojročný prišiel o mamu, streľby sa už ani nebál. Jozefa Moravanského smrť sprevádzala po celý život

Podplukovník vo výslužbe a vyštudovaný inžinier Jozef Moravanský lietal úctyhodných tridsaťpäť rokov. Za ten čas zomreli stovky pilotov, z ktorých mnohých poznal aj osobne. Až spätne si uvedomil, že bol v rovnakej situácii a mohol byť jedným z nich.

Hrávali sa medzi zbraňami

Jozef sa narodil 31. januára 1936 v Pečeňadoch (okres Piešťany). Tam chodil aj do ľudovej školy. Mal jedného brata a sestru, ktorá zomrela na čierny kašeľ, keď mala iba štyri roky. O mamu prišiel vo svojich troch rokoch, preto ho vychovávala babička. Otec Lambert (narodený v roku 1905) pracoval u grófa na poli a ako skladník. Jozef mu nosil vodu a pomáhal. Počas druhej svetovej vojny bola núdza o prácu, otec preto často cestoval.

Pamätník s kamarátmi namiesto hier trávili detstvo hľadaním a zbieraním nábojov. Starší chlapci mali dokonca aj zbrane. V kanáli, kde chodil Jozef kúpať husi, boli napadané granáty, míny či pancierové päste. Cez vojnu to bolo úplne bežné, nikto sa nad tým nepozastavoval. Neďaleké Piešťany boli prevažne gardistické mesto. „Do školy alebo miništrovať som chodil aj s ich deťmi. Nikdy som sa s nimi veľmi nebavil. U nás boli takí dobrí židia na dedine. No a prišiel Slovenský štát a potom ich začali likvidovať, udávať a brať. Po vojne sa tí gardisti začali báť, prehodili kabáty.“

Okolo nás svišťali guľky

V Jozefových spomienkach na detstvo sa vynárajú aj desivejšie zážitky, keď ako malý chlapec videl zomierať ľudí. „V čase bombardovania Apolky v Bratislave blízko nás zostrelili jeden bombardér Liberator a piloti sa katapultovali s padákmi. S chlapcami sme hneď začali zbierať odpadnuté kusy plechu či náboje. Potom prišli Nemci, jeden z tých pilotov bol zranený, odviezli ho a zastrelili.“ Rovnako Jozef videl, ako zabili mladého suseda, vyštudovaného lekára. Vraj iba preto, že jeho otec zamestnával Ukrajinca, ktorého takisto popravili.

Pred koncom vojny do obce prišli najprv Rumuni, po nich Rusi, ktorí u Moravanských vo dvore odstavili jedno svoje auto. To mal Jozef iba osem rokov. „Odrazu prišiel nejaký Nemec, odhodil pušku, že sa vzdáva. Ten Rus ho silne udrel a pýtal sa ho na dôvod. Povedal, že už nemá absolútne nikoho. Všetci mu zahynuli pri bombardovaní. Odviedli ho a my sme ako chlapci išli za nimi. Videli sme, ako ho zastrelili. Tieto zážitky na mne zanechali stopy. Potom sme všetci, otec, babka, ja a môj brat museli vykopať zákopy, kde sme sa schovali, keď prišli Nemci a v dedine sa strieľalo.“

Počuť streľbu alebo výbuchy nebolo nič zvláštne. Jozef s bratom sa už streľby ani nebáli. Vybehli preskúmať okolie a našli nejaké drôty, tak ich Jozef prerezal. „A to som ani nevedel, že som prerušil spojenie tým Nemcom. A ešte sme im ukradli náboje z valníka. Mali sme dorezané ruky, pretože boli v pásoch. Okolo nás svišťali guľky. Keď sme sa vrátili, otec sa pýtal, čo sme tam robili, že Nemci robia taký rachot a strieľajú. Boli sme ticho, nepriznali sme sa.“

Lietanie ho bavilo od začiatku 

Po skončení vojny sa otec druhýkrát oženil. V roku 1947 začal Jozef študovať na gymnáziu v Šaštíne. To však o rok neskôr zrušili, a tak prešiel na strednú školu do Veľkých Kostolian. Doma sa medzitým staral o zvieratá, ale aj o chorú starkú. Aby sa stihol hrať s kamarátmi, úlohy si robil už v škole. Z obdobia raného socializmu mu utkvela v pamäti jedna udalosť, ako v roku 1950 v Pečeňadoch komunistický režim zakázal pôsobenie miestnych rehoľných sestier Svätého kríža a všetky sestry násilne odviedli preč.