Židov treba potrestať za Ježiša, tvrdila Jozefovi učiteľka. Ľudskosť Prievidžanov sa ukázala po bombardovaní

Jozef Šnirc sa narodil 27. 7. 1934 v Prievidzi a rané detstvo prežil u svojej starkej v rodinnom dome, kde bývali aj s rodičmi. Prvú silnú spomienku má na mobilizáciu prebiehajúcu v septembri 1938. 

„V Prievidzi vtedy ešte nebol mestský rozhlas, ale chodil bubeník a bubnoval. Vyšli sme na ulicu počúvať, čo nám oznámi. A vyhlásil len jedinú správu – že je všeobecná mobilizácia! Moja mama začala plakať, starká začala plakať. A neviem, či na druhý deň, či už v ten deň bol vypravený z Prievidze osobitný vlak do Topoľčian, kde mobilizovaných mužov mali vystrojiť. A pamätám si veľmi dobre, že keď ten vlak išiel, toľko bolo tých chlapov, že boli ešte aj na lokomotíve,“ spomína Jozef Šnirc.

Mobilizácii sa nevyhol ani pamätníkov otec: „Moja mama, sestra a ja sme pri železničných závorách chceli otcovi ešte zakývať. A môj otec stál v jednom vagóne a vyhodil mi rožtek, vtedy to bola vzácnosť, lebo chlebík sme si museli veľmi vážiť, veľa ho nebolo.“

Výchova ľudáckeho režimu

Ešte predtým, keď mal Jozef päť rokov, získal jeho otec zamestnanie domovníka v Hlinkovom dome, pôvodne prvorepublikovej Sokolovni, kde sa predtým konali rôzne kultúrne podujatia a fungovalo kino. Po nástupe ľudákov k moci tu od roku 1938 sídlil okresný sekretariát Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Jozef si pamätá na prenasledovanie židovského obyvateľstva, ktoré vypuklo v novom totalitnom režime. Početná komunita prievidzských Židov bola podobne ako v ďalších slovenských mestách postupne pozbavená majetku a ľudských práv. „V Hlinkovom dome bol veľký dvor a keď začali deportácie Židov, zhromažďovali ich práve na tom dvore, a to hlavne v noci. Židov dávali do nákladných áut, no a zrejme ich odvážali na stanicu do dobytčích vagónov a lifrovali ich niekde do koncentrákov. Aj v Novákoch bol židovský koncentrák, tak aj tam boli tí Židia z Prievidze. A to nebolo jedenkrát, to bolo veľakrát.“

O neľudskom zaobchádzaní so židovským obyvateľstvom počul aj od svojej mamy: „V Prievidzi bol popredný funkcionár Hlinkovej gardy Ladislav Leday, on bol trošku chromý, kríval na jednu nohu, ale taký energický chlap to bol. A moja mama hovorila o jednom z odsunov, že nejaká Židovka tam bola s malým dieťaťom, niekto jej držal to dieťa, kým ona vyšla na korbu nákladného auta. A že ten chlap zobral to malé decko vo vankúšiku a rukami jej ho vyhodil. Ona ho chytila našťastie, ale tak sa zachoval, ako keby to bol kus dákeho dreva.“

Niektorí Židia mali šťastie, že ich štát považoval za potrebných, a preto im z deportácii udelil výnimku, mnohí však nemali na výber: „Nám deťom prenasledovanie Židov sestrička-učiteľka náboženstva vysvetlila tým, že Židia ukrižovali Ježiša Krista, tak preto musia byť teraz potrestaní.“